Cestovali sme po 9h, než sme všetko dali do kufra auta a dostali sa za hranice nášho obydlia. Z rána nebolo tak horúco a cesta ubiehala rýchlo. Pred mestom Žiar nad Hronom je po ľavej strane nádherne sa skvejúca zrúcanina hradu Šašov. Nespočetne veľa krát sme už okolo prechádzali, ale nikdy ho nenavštívili. Najvyšší čas zmeniť to. Odbočili sme z cesty do dediny k tomuto skvostu histórie a mojim láskam „hradným zrúcaninám“. Cesta k nemu bola mierna pri porovnaní s takým Liptovským hradom. Zachovali sa bohužiaľ iba obvodové múry a aj tie boli v chátrajúcom stave. Legenda k tomuto hradu je však zaujímavá lebo sa spája s múdrosťou hradného šaša, vďaka ktorému aj tento skvost stojí. Hradný pán mu sľúbil, že mu splní jedno prianie a to na jednej hostine pred všetkými veľmožmi a šľachticmi. Šikovný šašo si poprial vystavať práve na tomto brale svoj vlastný hrad. Slovo pána bolo záväzné a tak som vďaka šašovi mohla vyliezť na kopec a kochať sa krásou okolia.
Pokračovali sme na Sklenné Teplice - kúpeľné mestečko, kde bola ďalšia zrúcanina hradu s názvom Pustý. Cesta k nemu bola obtiažnejšia, ako k Šašovmu, aj dlhšia, ale to sklamanie na vrchole bolo bolestné. Ostali po ňom iba obrovské jamy a pár kameňov, čo pripomínalo múry. Totiž miestny traktorista, čo zvážal drevo, nám vysvetlil, že kamene boli použité ako materiál na stavbu miestneho kostola. Nebesá sa však zmilovali a aspoň som našla dve krásne hríby, na praženicu.
Smerovali sme k Banskej Štiavnici - malebnému, historickému mestu, kde máte ukážku stredoveku a pocit, že ste v 15storočí. Skutočné mačacie hlavy, tak sa volá dlažba, v celom strede mesta a fascinujúce meštiacke budovy v pôvodnom stave, kostoly pre každú vieru a vyznanie, pozostatky Starého hradu, aj Nový zámok. Námestie s fontánkou, nádherné budovy, terajších stredných škôl, Lesníckej a Chemickej, ktoré sú v živej Botanickej záhrade všetkým voľne prístupnej, čo mňa udivilo najviac. Tie majestátne Sekvoje mamutie, to je skvost na, ktorý vás sama lákam pozrieť sa a presvedčiť na vlastné oči. Aj iné exotické stromy, kry a kvety, ako aj v strede parku fontánka s leknami a rybičkami. Tu môj syn povedal, že by rád chodil do tejto školy, len kvôli krásnym budovám a prostrediu, keby sme bývali v okolí. A tá atmosféra pokoja a zvláštnej pachuti stredoveku, iba dodávala čaro všetkému.
Príjemne naladení sme si ešte stihli prezrieť všetky jazerá v okolí Štiavnice a rozhodli sa pre Evičkino jazero, že tam sa utáboríme na noc. Neboli sme sami, tých táboriacich bolo neúrekom . Vyhliadli sme si miestečko a po dlhom zvažovaní, či tam nie je veľa mravenísk, sme nakoniec náš 6m dlhý stan postavili do zotmenia. Moje ratolesti pomáhali o dušu a zavŕšili sme dielo chutnou neskorou večerou, ale výdatnou. Mojimi domácimi lángošmi. Po tak ťažkej a nezdravej večeri sme sa aspoň prešli po okolí a okolo jazera, síce už po tme a s baterkou v ruke, aby som nestúpila na ropuchu skákajúcu pod mojimi nohami. Asi o 22h. sme sa uložili na svoje pripravené miesta na spanie a vsunuli sa do spacákov. Príjemne unavení s dobrým pocitom v duši, že sa v lone prírody vyspíme. Omyl! A neskutočne reálny ma prebral z 15. storočia do 21., ktorý ma presvedčil, že tolerantnosť a slušnosť (ne) vymreli.
Totiž nechcem všetku mládež hádzať do jedného vreca, ani moralizovať a tak ďalej, ale vážne sa poniektoré skupinky, boli dve, chovali neslušne (tu som použila mierne slovo) a to, až do skorého brieždenia, nevnímajúc druhých okolo seba. Hulákanie, hlasná hudba, ktorú nemusí mať každý v obľube a vulgarizmy, pričom sa obe skupiny pretekali, ktorá bude hlučnejšia a nechutnejšia. Pri každom zadriemaní ma prebral iný nepríjemný zvuk a nebol to cvrkot ani zvierací zvuk. My ľudia si znepríjemníme všetko. Nik sa však neozval. Myslím, že asi sme to všetci ticho trpeli a pre našu holubičiu slovenskú povahu to ani inak nevieme.
