Je obyčajná,mladá žena,ktorá sa presťahovala z rušného mesta na pokojný vidiek.Miluje prírodu a ticho jej pomáha pri tvorbe vlastných príbehov,ktoré však ležia v jej zásuvke a rada by to zmenila.Podarilo sa jej však aspoň to,že dva jej články boli uverejnené v oblastných novinách,čo ju inšpirovalo k ďalšiemu písaniu.Už učiteľka na základnej škole tvrdila,že jej slohy sú najlepšie a bola by z nej dobrá spisovateľka.Ktovie, možno sa jej to raz podarí... Zoznam autorových rubrík: Úvaha, Vlastné zážitky, Postrehy, Cestovanie, Potulky prírodou, V živote sa stáva, Súkromné, Nezaradené
Zobudil ma akýsi šramot. Balkónové dvere boli otvorené, to bude zlodej, blyslo mi mysľou. Snažiac sa zobudiť manžela som pátrala, kde je vypínač lampy. Môj spal ako drevo, nezobudil by ho ani výbuch sopky a mňa obíjmal strach.
Priateľov si vyberať môžeme, ale rodina je nám daná a s ňou musíme žiť. Katkin život bol uponáhľaný, ako dnešná doba. Hektický a možno trochu stereotypný. Zmena nastala po smrti jej otca, keď sa začalo riešiť dedičstvo.
Možno nezvyčajné, ale pravdivé. Moje dieťa sa mi stalo ozajstným priateľom. Zistila som to pred dvoma rokmi, keď sa na mňa všetko zosypalo. Začalo to problémami v práci, pokračovalo v súkromí a dopadlo to na zdravie. Vtedy som zistila, že ona jediná pri mne stála - akoby bola moja mama a ja jej zúfala dcérka, čo potrebuje oporu.
Mladá kolegyňa, s ktorou som mala pracovať, bola na prvý pohľad normálna. Aspoň fyzicky pripomínala chlapčensky typ, s krátkymi vlasmi, šibalskými očami a vyžarovala silu, akú majú len mladí ľudia. V podstate viac ako jej výzor a pirsing v spodnej pere, ma zaujímala jej povaha a to, aby sme si rozumeli pracovne. Vtáka poznáš po perí a človeka po reči a keď otvorila táto mladá deva ústa, skoro som odpadla.
„Prajem všetko dobré...“, bola moja zdvorilostná fráza za každým odchádzajúcim zákazníkom. Na to sa mi raz dočkalo odpovedi: „Jáj milá pani, dobre už bolo!“ „Naozaj?!“ so záujmom a začudovaním zároveň zo mňa vyhŕklo.
„Konečne vypadnem z domu,“ pomyslela si Klaudia. Už nebudem znášať tie jeho výbuchy zlosti a opilecké besnenie. Dotkla sa svojho ramena, na ktorom mala modrinu už žltozelenej farby a hlasno si povzdychla. Čakali ju matury. Blížil sa máj, jeden z najkrajších mesiacov v roku. Neuveriteľne sa tešila na ukončenie školy. Osemnásty rok svojho života zavŕši práve v lete a bude „voľná“. Začne rozhodovať sama o sebe.
Dnes je pre mňa výnimočný deň, pretože sa mi narodila moja jediná nádherná dcéra. Pri vianočnom prataní som našla papier, na ktorom bolo napísané práve toto:
Pokračovanie skutočného životného príbehu "Ako sa vie láska zmeniť na nenávisť" môj článok z 19.apríla 2006
Na jeden hlt som včera prečítala úžasnú knihu „Všetko alebo nič“. Jeho autorka, známa moderátorka a novinárka, Eva Urbaníková to napísala tak priamočiaro a s humorom, že som tú knihu prečítala za jeden večer, lebo som chcela vedieť ako skončí. Skoro ako v detektívke. Vystihuje presne to čo práve trápi ľudí v dnešnom takom neosobnom živote, ktorý zdieľame ako vo sne. Radi by sme sa z toho sna prebudili, ale nejde to!
No hanba – ne hanba, ale je to naozaj pravda. Dostala som sa do kina po 20 rokoch.
Žijem v nádhernej rekreačnej oblasti, kde si niektorí zmysleli, ťažiť urán. Nezaujíma ich, že táto oblasť je ochranným pásmom vody II. stupňa a vyhláseným chráneným vtáčím územím. Dovolila som si teda zapojiť sa do kampane proti ťažbe a zároveň Vás poprosiť podporiť túto kampaň.
Práve v dnešný deň má narodeniny moja najdrahšia dcérka Ivanka. Keď bola malá asi mala byť chlapec. Nielenže nevyzerala na dievča, ale ani jej správanie nebolo také.
Keď v to ráno vošla do izby, na posteli ju prekvapil lístok, pri ktorom ležala eurobankovka.
Do klobúka, čo ležal vedľa neho, som mu opäť hodila niekoľko centov.
Cítila jeho dotyky, vnímala aj krásnu vôňu jeho mladého tela, všetko bolo ako v spánku a aj tak sa jej to nesnívalo...
Jesenné pestrofarebné lístie s jemným šuchotom dopadalo na zem, aj moje plecia, ktoré pod váhou starostí boli ťažšie, ako najvzácnejší kov, zlato. Niektoré mali farbu červenú ako krv, iné boli žlté ako vychádzajúce slnko, či oranžové ako sladký pomaranč. Akými nádhernými farbami hrali a hladili moju ubolenú dušu, ktorá si prišla aspoň na chvíľku oddýchnuť do lona Matky prírody, načerpať potrebnú silu a možno aj vyriešiť všetky tie ťažkosti, ktoré tak dopadali na moje ramená za poslednú dobu.
Silvester 2008 bol pre mňa nie najpríjemnejší deň v tomto roku, lebo som chorá ležala v posteli a túžobne si priala nech na Nový rok som zdravá ako tá rybička, lebo ako na Nový rok, tak po celý rok.
Ako nenávidím Vianoce! Tá veta ma tak ohromila, keď vyšla z úst mojej mladej kamošky, ktorú som nedávno spoznala vďaka hodinám tanca...
„Čo ťa preboha láka na tých zrelých ženách, vieš mi to vysvetliť? To si nevieš nájsť seberovnú kočku? Ja sa z teba zbláznim!“ lamentovala mama, keď jej suseda zasa žalovala, že Milan si domov doviedol nejakú blondínku, ktorej odhadovala viac ako 40.
Už piatykrát ma čaká ten istý operačný zákrok . V to októbrové ráno som sa mala dostaviť do ambulancie na príjem, odovzdať kartičku poistenca a spolu s papiermi z predoperačného a mojou lekárskou kartou som sa mala ocitnúť v nemocničnej izbe a neskôr aj na operačnom stole. Ako morálna opora a osobný strážca bol môj 17 ročný syn . Stála som v čakárni, opretá o stenu , hneď pred dverami ambulancie. Syn ma hladil po ruke a vštetci naokolo boli presvedčení, že je buď mojím milencom, prinajlepšom mladším bratom , keďže sa na seba maximálne podobáme.
