Tornádo Max

Nebol sám. Hneď za ním prišiel aj jeho ocino: „Maxi počkaj ...“ Nezbedné chlapča len utekalo po celom priestranstve až ku mne. Zastalo a svojimi krásnymi okáľami na mňa zapôsobilo. Bol utešený. Behal okolo mojich figurín, a keď ocino zavelil, aby s tým prestal, poslúchol ho, načo odo mňa dostal pochvalu, aký je len vychovaný chlapček. Keby som len tušila, čo ma s ním ešte čaká isto by som nevyslovila túto vetu vôbec. Ocino ma poprosil o radu pre svoju manželku, niečo potreboval a kým sme stihli prehodiť pár slov, jeho Maxi už bol pri výklade, kde v ruke držal ozdobné kamienky a ocino ich stihol vybrať z jeho rúk skôr, ako by skončili v jeho ústach. „Preboha živého už sme na chirurgii nedávno boli, prehltol prsteň.“ Maxi bol vo svojom živle, kým zavolali mamičke, či súhlasí s tým, čo ocino vybral a ja som poradila, tak stihol naraziť do skrinky tak nešťastne, že sa udrel a začal plakať. Ocino ho pekne upokojil a mamina, keďže mala veľa práce, nedvíhala telefón. Poprosil ma, či si môže danú vec odfotiť a poslať takto. Dovolila som. Jeho synček už hral akési autíčko z rozprávkového seriálu, ktorý ja síce vôbec nepoznám, ale zato moja figurína bola nevhodne položená, lebo pri cúvaní do nej tak narazil, že nielenže sa pekne zakývala , ale nebyť poličky, o ktorú sa oprela by bola spadla, na koho iného ako na malé chlapča. Mamina súhlasila odpovedala na výzvu a ja som konečne začala blokovať, keď som vyskočila zo stoličky a rýchlosťou blesku som sa rozbehla na druhú stranu predajne. Ocino stál chrbtom, tak nemohol vidieť tú hrôzu, ktorá sa naskytla v daný okamih. Maxi bol zavalený skrinkou, ktorá na neho padla celá a pritom oba veľké šuflíky boli otvorené a pritlačené na jeho malom telíčku. Desivo plakal a ja som si len úpenlivo priala, nech nemá nič zlomené a je v poriadku. Ocino ho spolu so mnou vyslobodil spod skrinky a hneď aj zisťoval či je celý. Okrem škrabancov na kolenách a šoku, ktorý zažil, bol v úplnom poriadku. Hýbal nožičkami aj rúčkami a ocinko ho pekne vyobjímal a mne pomohol postaviť skrinku a vsadiť šuflíky na miesto. Maxi ich obe vytiahol a keďže, sa skrinka pod ich váhou prevážila tak skončili na ňom. Mne samotnej sa to stáva pri práci, keď si nedávam pozor a nie raz som mala modriny na rukách aj nohách. Jednoducho sa šuflíky nesmú vytiahnuť obe naraz. Ako bolestné dostal medovník v tvare macíka, hneď ako sa stihol upokojiť a prestal plakať. Obdivovala som jeho ocina, ako to všetko zvládol a vie to so svojim synčekom. Dali si pusinku a bolo všetko v poriadku. Už Maxa držal za ruku , kým som nablokovala, ale on bol ešte po tom perníčku aj smädný a tak dostal čajík . Trochu sa napil a potom fľašu otočil a tak mi pekne označil predajňu sladkou mláčkou. Ocino synčeka obliekol dal mu aj čiapočku a rukavice a vyprevádzala som ich z predajne. Kázal Maxovi sa mi pekne pozdraviť, aj sladký božtek taký letecký sme si poslali a dali sme si potľapkanie ako chlapi rukami. Ocino mi poďakoval za trpezlivosť a ochotu a ja som hneď zrána magického 29.2. bola úplne svieža.