Daj mi svoju lásku, na pomoc mi rýchlo leť, požičaj mi nádej...

„Veď ti neustále pomáham. Vždy ťa vypočujem, ak len toľko môžem pre teba spraviť, som rada, potom ani dnešný deň nebol zbytočný.“ „Ani si nevieš predstaviť, ako si veľmi cením to, čo všetko pre mňa robíš, že svoj vzácny čas mi obetuješ,“ s pokorou a nesmiernou odovzdanosťou, ako keď sluha je vďačný svojmu pánovi za život, vyzneli jeho úprimné slová. „Ale prosím ťa, pomáhame si predsa navzájom. Ani o tom nevieš, ako ukazuješ ty mne moje vlastné chyby a slabosti. Tvoja úprimnosť je odmenená mojou otvorenosťou a pravdovravnosťou.“ „Keby bol ku mne každý taký férový ako si ty. Vieš predsa, že aj tí moji najbližší ma len klamú, stále robím len to, čo chcú oni, cítim sa ako len nejaká figúrka, ktorá visí na špagátikoch, pekne sa za ne poťahuje a nikoho nezaujíma, či sa mi táto ich hra páči...!“ „My dvaja sa na nič nehráme. Nemusíme. Sme takí akí sme aj so svojimi nedostatkami, ktoré sa snažíme zmeniť, okresať, upraviť, prerobiť, alebo aj nahradiť niečím pozitívnejším.“ „Chcel by som byť taký ako si ty, vždy si plná sily, pozitivizmu aspoň na mňa tak pôsobíš.“ „Len vo mne neviď bohyňu,“ pošteklil jej ego, „ja som tiež len človek, všetka tá sila je v láske. Ľudská láska je najkrajšia a má veľa podôb. Medzi nami je priateľská.“ „Si ku mne tak neskutočne milá, tak pozorná a dobrá, že sa až desím sám seba. Rýchlo sa pripútavam k niekomu, komu len trochu na mne záleží a je ku mne milý.“ „Ani ja nie som imúnna voči citom a ani voči ľuďom, ktorí sú všímaví a ľudskí, ale treba si vytvoriť hranice a pokiaľ sa ich určíme a držíme sa ich, nemôže sa stať, že ostaneme na sebe závislí. Ja predsa nemôžem byť tvoja droga a ani ty moja!“ pri tom sa obaja z chuti zasmiali. Bola šťastná, že sa jej podarilo vylúdiť mu úsmev na tvári. „Tak to aj ostane, ale mohla by byť aj materinská, keďže mám ten cit veľmi vyvinutý. Možno preto pritiahnem vždy akúsi dušičku, ktorá hľadá pomoc, potrebuje radu, či len pohladiť, alebo utešiť. Potom sa cíti lepšie. Problém často ani nie je problémom, len dotyčný ho vo svojom žiali a bezradnosti vidí ako veľkú obludu, ktorá ho gniavi a ničí a aj často zničí ak sa nevyžaluje, nepodelí o svoj bôľ ešte s niekým ochotným mu pomôcť.“ „Vieš ja okrem teba mám iba jedného jediného priateľa, ktorého poznám od detstva a on jediný je schopný so mnou vydržať,“ pritom konečne aj posrandoval a bol úplne vymenený. „Každý potrebuje priateľov. Ak žiadnych nemáme, lebo sme uzavretí a izolujeme sa od spoločnosti, je ťažké potom nájsť niekoho, s kým by sme zdieľali tie najobyčajnejšie ľudské emócie. Nie je dôležitý počet priateľov, stačí jeden, ale aby za to stál.“ „Už mám dvoch, mám aj teba a ďakujem, že si. Moja starosť a môj problém je pre mňa ten najväčší. Nedokážem to sám vyriešiť, potrebujem niekoho, kto mi s tým pomôže.“ „Každý sa s bežnými udalosťami, aj tými nezvyčajnými, vysporiadame po svojom. Niekto to pekne dusí v sebe a zožiera sa, prípadne občas vybuchne ako sopka, emócie sa pretriedia a je na čas pokoj. Iný zasa rád rozoberie svoj „problémik“ s priateľom a nájde aj riešenie a je spokojný. Najšťastnejší sú tí, čo zahodia starosti za plece a vravíme im flegmatici. Nič ich nevyvedie z miery, nerozhádže, akoby ani nemali city. Majú ich, ale sú dobre kontrolovateľné a sú to zväčša pokojní a vyrovnaní ľudia. Aké to majú len šťastie.“ „Takým chcem byť aj ja. Dokázať sa so všetkým vysporiadať ako správny chlap.“ „Môžeme a dokážeme to všetci.“ „Áno, ale ja by som chcel najradšej dosiahnuť všetko hneď a teraz.“ „Počkaj, počkaj, ale takto to nefunguje. Všetko má svoj prirodzený spád, nič sa nedá urýchliť. Všetko dosiahneš, veď si tak mladý a pamätaj, nádej umiera posledná.“ „Som veľmi rád, že si si aj dnes na mňa našla čas, a aj keď sa teraz rozlúčime, chcem aby si vedela, že som stále s tebou, v tvojom srdci, lebo aj ty si v mojom.“