- Prečo toľký smútok?- pýtala som sa.
- No som na tom zdravotne asi ako ty, vieš?
- Aha? Už som pochopila. Ako dlho o tom vieš?- nesmelo som sa opýtala.
- Asi tak pár rokov.
- Máš aj bolesti?
- Nie teraz nemám, beriem silné lieky a som často unavený.
- Chápem. Je to ťažké bojovať svoj vlastný boj.
- Hovor mi o tom niečo...- mlčali sme.
- Čo práca?- prerušila som trápne ticho.
- Mám niečo, ale nie je to ono. Vieš, kedysi som pracoval a robil to, čo ma veľmi
bavilo. Stále som cestoval po celom svete, vždy to bol môj sen. Rozplynul sa mi a ja som sa s tým nedokázal zmieriť. Preto asi trpím, ľutujem sa a vôbec sa necítim naplnený. Chýba mi láska ...- dodal tak vecne a ja som nevedela na to odpovedať.
- Tej nikdy nebolo nazvyš.- potichučky som to vyslovila. - Láska je vzácnosť, treba si
ju asi aj zaslúžiť.- súcitila som s ním, ako s každým, kto trpí. Mám to predsa v povahe. Vlastné utrpenie ma naučilo, chápať a vžiť sa do iných duší. Bolela ma jeho bolesť viac ako vlastná. Tá strašná bezmocnosť. Neznášam ju. Chceš a nemôžeš nič urobiť. Aká nespravodlivosť.
- Máš takú čistú a úprimnú dušu.- dodal, keď som bola chvíľu ticho - Tebe dôverujem.
Inak s nikým nehovorím. Veľmi som sa sklamal.- Túžila som ho aspoň objať a pohladiť po tvári. Mal tak smutné oči, ktoré prosili. Neurobila som to. Poslal mi bozk.
- To je začo?- opýtala som sa.
- Len tak, zato, že tu si. Si lekárkou duší.
