Keby nebol len 21 ročný mladý chalan, povedala by som, že to rany osudu na ňom zanechali stopy... Prečo mladý muž v takomto veku je tak smutný, skľúčený a nešťastný? No dozvedela som sa to postupne, všetko, čo trápilo jeho dušičku. Prísna kresťanská výchova, je prvý základ podľa môjho úsudku, ktorý v ňom zanechal hlboké ryhy a pocit, že je“ najhorší na svete“ . To som už bola napálená skutočne príliš na to, aby som mu to pekne vyvrátila a priviedla ho na správnu cestu. Najviac ho trápilo to, že si chcel svoju nevinnosť nechať až do manželstva a zápasili v ňom obyčajné ľudské pudy a toto presvedčenie. Preto tento pocit a rozporuplnosť v ňom robili to, že mal v sebe pocit hriešnosti. To som nechápala vôbec. Čo je zlé na milovaní a telesnej láske aj pred manželstvom? Zamyslela som sa nad tým a uvažovala, či väčším hriechom nie je práve takáto morálka a kresťanské zásady, ktoré citlivé duše vháňajú do pocitu hriešnosti a skazenosti, pretože túžia milovať a byť milovaní, ešte pred legitímnym zväzkom. Mamka mu vôbec nerozumie a prísnosťou učiteľky vždy dosiahne svoje. Nevie o ňom nič a mne sa zdôveril so všetkým, čo mal na duši. Bola to pre mňa česť, ale aj zodpovednosť, za správnu interpretáciu všetkého, na čo sa ma pýtal. Mám vôbec právo na to, aby som ho poučila? Vysvetlila svoj skromný názor? Je môj názor správny a objektívny? No a tu si neviem vôbec odpovedať. Nezobrala som si príliš veľké bremeno zodpovednosti za jeho vlastný život? No na jednej strane mi lichotilo, že mne, úplne cudzej žene, vraj chápavej a súcitnej, pekne ako na tanieri položil svoje mladé srdce a vyrozprával svoj život. Nemal pre neho zmysel. Doma ho vnímali, hlavne mamka, ako malého chlapca a vždy len poslúchal a nerobil to, čo by vlastne chcel a po čom naozaj túžil. Ani vysokú školu si nevybral tú, akú pôvodne plánoval. Najradšej by bol záchranár v Tatrách, pretože to podľa neho malo zmysel. Pomáhať iným a mať pocit užitočnosti, bolo to, čo mu chýbalo najviac. Túžil ísť aj do armády ako profesionálny vojak. Mamka ho odhovorila. Vždy urobil to, čo chceli rodičia. Aj jeho prvá a veľká láska ho nechala, pre jeho vlastnú nerozhodnosť a poslušnosť dieťaťa, sa dokonca odsťahuje aj do iného mesta a bude žiť samostatne a zarobí si na sama seba.
Nemá priateľov a nik mu nerozumie. Nosí na sebe nálepku „Iný“. Prečo vlastne? Poznám ho asi tri mesiace. Jeho dôvera ku mne je ako k mame. Dokonca ma neskutočne zaskočil a div som nespadla z nôh, keď ma poprosil a povedal: „Adoptuješ si ma? Teba by som chcel mať za mamku.“ Skoro som sa rozplakala. Prečo si myslí, že som dobrá mama? Aj ja mám svoje zlé vlastnosti, ba aj som prísna na tie svoje deti. A tiež ma musia poslúchať. On to vedel. Dokonca tak roztomilo mi povedal:
„Ja viem, že by som ťa musel poslúchať aj pomáhať ti, ale s tebou by som bol sám sebou. Povedal ti všetko a nemusel sa báť, že ma odsúdiš, odvrhneš, ba naopak. Rozprávali by sme sa dlho a o všetkom.“
Komunikácia medzi ľuďmi a príbuznými je najdôležitejšia. Nakoniec ako máme rozumieť tým najbližším, keď ich ani nevypočujeme a nie sme zvedaví na to, čo cítia, po čom túžia a čo by chceli? Presadzujeme svoje rodičovské právo. Veď my chceme pre tie naše deti to najlepšie. A skutočne chceme to najlepšie pre nich? Nie je to tak, že je to najlepšie pre nás?!
