Sedela pred dverami, kde bolo napísané USG. Bol to posledný pokus po všetkých tých ostatných vyšetreniach, ktoré aj tak ukázali, že je všetko v norme. Len tie príšerné opakujúce sa bolesti, už stále v kratších intervaloch, neustupovali a príčina bola neznáma. Ležala na lehátku pokiaľ lekár chodil po jej bruchu s prístrojom a nakoniec si mohla vydýchnuť a zakričať „Heuréka“ lebo práve ultrazvuk zistil tú správnu a podstatnú príčinu jej nekonečného trápenia.
„Tak mladá pani,“ začal doktor, „máte v žlčníku kamene a je ich tam požehnane veľa a rôznych veľkostí.“ Vytlačil pekný obrázok tejto krásy a spolu s papiermi jej to dal do obalu pre jej lekára. Vydýchla si a akoby jej v tej chvíli spadol z pliec akýsi balvan, keď už vedela tú najdôležitejšiu vec a to príčinu svojej bolesti. Prekvapená však ešte len ostala vtedy, keď bola obratom poslaná na konziliárnu vyšetrovňu na štrnáste poschodie prvého chirurgického oddelenia.
Sestrička jej kázala čakať pred dverami, lebo pán doktor bol mimo a asi to potrvá pól hodinku, ubezpečovala ju. Nevedela sedieť. Chodba bola dostatočne dlhá, aby sa mala kde prechádzať. Čas plynul pomaly a tú chvíľu si krátila telefonovaním s kámoškami. Nakoniec sa dočkala. Príjemný, usmiaty pán s krásne bielymi vlasmi ako deduško z rozprávky ju milo privítal vo svojej ordinácii. Vysvetlila mu v krátkosti, všetko, lebo aj tak to bolo dosť zložité, že ani vysokoškolsky vzdelaní človek sa v tom nevyznal. „Teda, treba ten žlčník vyoperovať. Koľko máte rokov ?“ Odpovedala otázkou „Na koľko vyzerám?“ „Tak na sedemnásť.“ Nesmierne jej to polichotilo, veď mala ešte raz toľko. Neveril, lebo mladistvá tvár vravela niečo iné. Navrhla mu svoje vlastné riešenie, keďže sa nevedela zmieriť s tým, že chirurgovia by iba rezali. „Pán doktor, ja by som bola najradšej,“ začala nesmelo, „keby sa tie kamene iba vybrali, viete, a to ešte laparoskopicky a žlčník tam ostal.“ Smial sa a dobre sa na nej bavil. „Zlatíčko,“ tak familiárne ju oslovi, „to ale nejde. Kamene nie sú choroba. Chorý je žlčník. Ten musí von.“ Ona však tvrdohlavo stála za svojim: „Bohužiaľ ten orgán, ale potrebujem,“ vravela skoro s plačom. „Kdeže! Vôbec ho nepotrebujete, bez neho sa dá žiť.“ „No ak by to bolo tak, potom by mi tam nenarástol,“ odvetila tak roztomilo detsky, že vtedy si uvedomila, prečo si myslel, že je tak mladunká. „Máte nesmierne dobrú povahu. Ste tak veselá...“ „To som pán doktor, lebo naplakala som sa za tie dni dosť, bolesti boli ukrutné. Kedy teda bude tá operácia?“ „Dnes si vybavte všetky predoperačné vyšetrenia, poproste o preloženie na naše chirurgické oddelenie a píšem vás tu hneď na zajtra ráno.“ Keď odchádzala ešte jej povedal: „Vitajte u nás na našom oddelení.“ To bolo ako vo sne. Mala necelú hodinu na tri vyšetrenia po celej nemocnici behala, kým si to vybavila a na obed už sa balila na nové poschodie. Postupovala rýchlo a vyššie, čo v kariére by ju potešilo, ale tu ju to skôr zarmucovalo. Na štrnástom poschodí mala izbu číslo štyri a operácia mala byť 24.8. samé štvorky ju prenasledovali. Deti ju prišli po obede navštíviť to jej trochu spravilo náladu. Dokonca si šla s nimi posedieť na lavičku do nemocničného parku. Svietilo slniečko a ona si vážila tisícnásobne viac jeho teplé hrejivé lúče a vychutnávala túto neopakovateľnú atmosféru.
Na chodbe na oddelení zbadala dvoch lekárov pohrúžených do rozhovoru. Musela okolo nich prejsť. Keď sa približovala zistila, že jeden, ten mladší, jej je akýsi povedomí. Zalovila v pamäti, aby jej pomohla sa rozpamätať a zaradiť do správnej kategórie poznania. Starší lekár sucho skonštatoval. „Pozri, Martin ide ti zajtrajší žlčník.“ Zhrozila sa. Ja som iba chodiaci orgán? Neuveriteľné... Odomkol jej ochotne dvere oddelenia a ona sa nesmelo opýtala: „Doktor Múdry? Vy ma máte zajtra operovať. Viete ja vás poznám, chodili sme spolu do školy...“ Usmial sa: „Ja za vami ešte prídem na izbu a porozprávame sa.“ Ponáhľal sa a svižne vybehol po schodoch a stratil sa jej z očí. Deti krútili hlavami a vraveli: „Mami, ty kde sa pohneš všade dakoho poznáš.“ Hrial ju pocit, že ten lekár je jej bývalý spolužiak zo školy a už oveľa kľudnejšia šla na izbu. Prišiel ju vyšetriť a vošiel, keď sa s chuti smiala a bavila s rodinou. Na izbe bola sama a tak sa nekrotila. „Niekomu je veselo?“ povedal, keď vošiel a ostal prekvapený koľko ľudí tam okolo jej postele a na posteli bolo. Ľahla si na posteľ a vyhrnula pyžamo. Odhalené holé brucho, pekne opálené, čakalo na odborné ruky chirurga, ktorý jemne hmatal, prstami stláčal a celkovo ju skúmal. „Budete to robiť laparoskopicky?“ „ Na 99% vám to môžem sľúbiť.“ zdvorilostne si vykali, veď nakoniec boli v pozícií lekár a pacient. „Nikdy však nevieme, či nedôjde ku komplikáciam a to potom budeme musieť urobiť riadny rez.“ Z hrôzou v hlase vykríkla: „To by ste mi to pekné hnedé bruško rezali? Je zatiaľ bez jediného šrámu.“ Nebála sa zohavenia, ale tá predstava jej bola nepríjemná. Rana sa ťažšie a dlhšie lieči a ona vedela, že tou druhou metódou ju aj skôr pustia domov. Návšteva odišla . Klystír mala za sebou, aj injekciu pichnutú do bruška hravo prežila.
Blížil sa večer a čakala ju nekonečne dlhá noc. Slzy sa jej samovoľne kotúľali po líci a zaplavila ju vlna ľútosti, smútku, samoty. Vedela, že nastala očista duše. Prehodnocovala svoj doterajší život. Rôzne situácie jej v mysli prebehli počas doterajšieho života a ona si uvedomila, že občas mohla zareagovať úplne inak a poznanie ju posúvalo ďalej a ďalej pri spoznávaní samej seba. Zdriemla si nad ránom, keď ju zobudila sestrička, aby si zmerala teplotu. Obviazala jej nohy tlakovým obväzom a dostala tabletku na dobrú náladu pred operáciou, ktorú mala zobrať pred opustením izby na operačný sál. Ráno bolo niečo okolo desiatej hodiny, keď ju na posteli tak ako prišla na tento svet, prikrytú paplónom odviezli na operačnú sálu. Aby to bolo zábavné, sa sanitárka pomýlila a udala nesprávnu operačku namiesto dvojky sa dostala na trojku. Našťastie si ju lekár našiel a ona so strachom v očiach dodala: „Dúfam, že sa mi to nestane a omylom mi vyoperujte niečo iné, ako to kvôli čomu som tu prišla.“ Anestéziologička bola veľmi príjemná a priateľská. Celý čas sa jej prihovárala a spovedala ju. Napojila jej infúziu do žily, predstavila ešte dvoch pánov , ktorý asistujú pri anestéziológii a už iba dostala pokyn zhlboka dýchať a na nič sa nepamätala. Prebrala sa v inej miestnosti, kde ju ukrutne mučivá bolesť, pre ktorú sa nedokázala nadýchnuť, priviedla k vedomiu. Sestrička sa jej pýtala, prečo plače a ona, že neplače iba jej neustále tiekli slzy z očí a nevedela ani dýchať a po narkóze sa jej veľmi ťažko rozprávalo. Dostala injekciu proti bolesti a hneď sa bolesť zmenšovala. Dokázala ju vydržať. Previezli ju na JIS oddelenie pooperačné, kde mala skutočne vzorovú starostlivosť. Smäd ju trápil neskutočne. Piť však mohla až večer. Ešte v ten deň večer sa prvýkrát postavila na nohy z postele a za pomoci láskavej sestričky sa drobnými krokmi dovliekla k záchodu. Prekážalo jej iba vrecúško, ktoré viselo z jej pravého boku a vytekalo do neho všetko prebytočné. To bolo potrebné vždy z postele zvesiť a potom zavesiť no pri tom jej sestričky pomohli. Lekár, Martin, ju prišiel pozrieť tak pred večerom. Skonštatoval, že sa poriadne natrápil, lebo bol žlčník zapálený, ale spravil všetko tak, ako mal. Daroval jej aj flaštičku s kamienkami, ktoré z nej vybral. Položila ich na nočný stolík s prekvapením, čo to v nej bolo a vďaka čomu mala tie problémy. Pripomenula mu, že sa naposledy videli pred devätnástimi rokmi na brigáde, kde bola zo školy a on bol vtedy na chate u kamoša. To bolo poriadne dávno a teraz sa znovu stretli za takýchto okolností. Ďakovala mu, že sa o ňu postaral a trochu sa porozprávali, čo všetko zažili od tej doby. Obaja si založili vlastné rodiny. Boli by určite rozprávali dlhšie, ale mal telefonát a musel odísť. Noc bola dlhá, ale nie príšerná. V duši bola vyrovnaná a vďačná, že bolesť ustúpila a infúzie, ktoré jej v kuse stekali do žíl, ju uspávali. Tešila sa na ráno a vychádzajúce slniečko. Na vizite ju prezeral samotný profesor. Nakázal aby jej odpojili vrecúško a že môže ísť po obede na svoje oddelenie a izbu.
Tak pekne sa zotavila a po piatich dňoch sa jej podarilo opustiť chirurgické oddelenie a s prepúšťacou správou v ruke opúšťala nemocnicu a povedala jej tíško zbohom. Vedela, že ešte posledný augustový deň ju čaká výber stehov, ale aj to, že sa vďaka tejto situácii veľmi zmenila. Bolesť ju spravila milšou a lepšou bytosťou aj hlas mala úplne iný. Nemocnica je výborné nápravné zariadenie na zmenu povahy aj hodnôt v živote človeka, to si vtedy uvedomila.
