Popoluška našla svojho princa

No postava, zrejme ľudská, aspoň podľa tvarov, sa ani neotočila. Určite som slabo zakričala, pomyslela si. Zopakovala teda tento, nie príliš vhodný pokrik, znovu. Keď už volala asi 5 krát, mladík sa otočil a opýtal: „To akože myslíte mňa?“ „ Áno, presne vás myslím, veď nik iný tu ani nie je.“, pekne mu pozdravila a poprosila o radu. Mladík vedel, kde je obchod, ktorý hľadala. Lebo v tej štvrti býval. Bol natoľko ochotný, alebo učarený našou Veronikou, že ju aj odprevadil až ku dverám obchodu. Cestou sa stihli zoznámiť, predstaviť a prehodiť pár zdvorilostných viet. Hádal jej menej ako mala, myslel si, že je študentka. A ona rovnako nechcela uveriť, že má viac ako 20. Dokonca potreboval zrazu súrne niečo kúpiť a vošiel s ňou dnu. Keď konečne vyšli pred obchod, tak sa milo poďakovala, za jeho nesmiernu ochotu, aj za čas o ktorý ho okradla. Ich cesty sa teda rozchádzali každá iným smerom. Navrhol jej teda, že ju rád odprevadí domov, ale Veronika zdvorilostne odmietla. Bola tak hrdá, že nepripustila, aby neznámeho mladíka naďalej obťažovala. Bol však neskorý večer a ona hneď ako vykročila na chodník, uvažovala či len predsa nemala prijať tú ponuku. Dokonca jej hlavou preblyslo: „Čo ak to bol ten pravý? A ja som ho len tak nechala odísť...“ Zavrhla túto myšlienku, ale aj tak nikdy v živote sa je nič podobné neprihodilo. Ten zvláštny pocit, ktorý mala v sebe, ju miatol. No keď prechádzala na druhú stranu ulice div nespadla z nôh. Na druhej strane ju čakal jej „princ“ . Vyhnúť sa mu nevedela, tak sa stretli opäť. „Nemôžem ťa nechať ísť domov takto samú, ešte sa ti niečo stane“, začal... „Keď sme spolu prišli aj spolu odídeme, dobre? Nemal by som spokojné svedomie vieš?“, vysvetľoval svoje počínanie. Zmätok v jej hlave bol už teraz totálny. Privolila nakoniec a šli spolu. Cestou sa rozprávali a spoznávali a čím o ňom vedela viac, tým mala silnejší vnútorný pocit, ktorým sa iba utvrdzovala, že jej je tak blízky, akoby ho poznala roky. Začala si ho viac prezerať a skúmať čím ju tak priťahuje a veľmi uvažovala čím priťahuje ona jeho. Vždy si o sebe myslela, že je len priemerné, obyčajné dievča, skôr taká „šedá myška“ a zrazu také niečo ako z rozprávky o tej popoluške. Mal asi 175cm , priemerná výška, nič moc. Vtedy si uvedomila, že ten mladík má na sebe modrú uniformu - montérky. A neboli len modré, tu taký biely pás tu iný biely pás...preboha živého on bude maliar. Zrejme na neho okato civela a všimol si to: „ Prečo tak na mňa divne pozeráš?“ opýtal sa, čím ju vytrhol z jej myšlienok. „Ja, no si oblečený tak pracovne...“ „Aha? To preto, že maľujem garáž.“ Je šikovný to je fajn, asi aj pracovitý... konečne zastala pred svojim obydlím a prišlo lúčenie. Nečakane pocítila jeho pery na svojich a inštinktívne konala. Pekne ho do jeho hornej pery uhryzla. Nahneval sa a vynadal jej, že sa nevie ani bozkávať. Utieral si krv, ktorá mu z pery vytekala. „Čo si upírka ?“ Zato ona sa nedala: „Si veľmi drzý, namyslený a vôbec, čo si to dovoľuješ?“ „Páčiš sa mi, tak som sa chcel s tebou rozlúčiť....ty netýkavka!“. Pekne sa pohádali. Po rokoch si na túto príhodu obaja spomenuli pri výročí svojej svadby. Takto sa stretli a vtedy ani netušili, že budú manželmi a vydržia tak dlho spolu. A žili spolu šťastne pokiaľ sa nerozviedli... alebo nepomreli?!