Posledný výkrik duše

V piatok k nám pricestoval mladík, môj kamarát. Vraj dostal chuť na moje palacinky s tvarohom a hrozienkami. Sľubovala som mu ich už asi mesiac a jednoducho nabral odvahu, sadol do vlaku, precestoval okolo 400km a bol u mňa. Mala som radosť, že si precvičím taliančinu, ktorá nás spájala a okrem iného ma poprosil, aby som mu pomohla s prekladom básni do tohto nádherného jazyka. To som ale ani netušila, čo mi nedeľa za prekvapenie ešte pripraví. Škoda, že neviem budúcnosť dopredu. No možno sú aj také veci, ktoré vás neminú aj keby ste chceli. Moja rodinka ho prijala pekne a on vyzeral v pohode. Preložili sme niekoľko básni, mala som veľkú radosť, že som si trochu oprášila taliančinu, palacinky mu náramne chutili a k tomu som ešte urobila skvelé lángoše. V nedeľu som sa však necítila zdravotne najlepšie, bolelo ma hrdlo a prišla som o hlas. Aspoň bolo v dome tichoJ. Na odchádzajúci vlak ho odprevadil môj manžel a dcérka. Večer plynul pokojne až do chvíle, keď som dostala 1. SMS. V nej stálo, nech mu tento týždeň neposielam žiadnu poštu, že on mi napísal list, v ktorom je vysvetlenie. Zdalo sa mi to divné, ale myslela som si, že po prečítaní listu to pochopím. O hodinku došla 2. SMS písaná formou básne, v ktorej bol zašifrovaný a skrytý odkaz. Jeho význam som okamžite pochopila a hneď šla za manželom nech si ju prečíta so slovami, že ten mladík si chce vziať život. Manžel vravel, že to nemusí tak byť. No keď som mu volala, najprv ma zrušil a neskôr vôbec nedvíhal telefón. Poznáte, ten nepríjemný pocit, keď tušíte, že sa niečo deje len na to nemáte dôkaz? Tak ten som mala celú noc. Keďže sa mi vôbec neozýval predpokladala som, že šťastne došiel domov a zrejme spí. Prešiel pondelok a nič sa nedialo, ale ani sa mi neozval. V utorok som šla k lekárke lebo hrdlo neprestávalo bolieť a v tom som mala telefón. Volal môj kamarát. Prosil ma nech prídem pre neho, že leží na psychiatrii v našej nemocnici v našom meste. On vôbec neodcestoval. Hneď som sa ho pýtala čo spravil, vraj mi to vysvetlí list, ktorý mám dostať, ale nech mu pomôžem. Nemusela som čakať na list, posledný list na rozlúčku, vedela som to hneď. Pokúsil sa o samovraždu. Celá som sa chvela. Keď som sa vrátila od lekárky domov, došiel aj list. Mal štyri strany a smutný obsah. Nedokázala som ho naraz celý prečítať. Slzy mi tiekli po lícach. On si tento víkend naplánoval. Chcel ho stráviť so mnou ako rozlúčku so životom, zažiť niečo pekné a nakoniec sa zabiť. Nedokázala som to stráviť, vôbec som ani len netušila, že niečo také sa deje v jeho hlave? Bol dokonalý herec, maskoval všetko a tváril sa ako spokojný človek. V podvedomí som iba nejasne tušila, že ten pravý dôvod, môže byť jeho strácajúci sa zrak, ktorý vedie k slepote. No to je len moja domnienka. Naozajstný dôvod neviem. Mám skvelého manžela, ktorý ho šiel vyzdvihnúť z nemocnice, lekár mu však pravý dôvod a čo vlastne spravil nepovedal, lebo nie sme jeho príbuzní. On sám o tom taktiež nechcel hovoriť. Takže mi zostala len zatrpknutosť, hnev a kopec nevysporiadaných emócií a hlavne otázka: Prečo?! Ešte v ten deň odcestoval môj manžel s ním domov a vysadil ho priamo pred domom, kde býva a náš kamarát mu sľúbil, že s prepúšťacou správou pôjde k lekárovi vo svojom meste a bude sa liečiť. Viem, že nemá doma dobré rodinné zázemie a má pocit, že nikomu na ňom nezáleží, že k tomu aj ten jeho zrak, ktorý stráca a možno aj iné príčiny ho dohnali k tomuto výkriku duše, aby si ho niekto všimol. Prečo to spravil práve pri mne? Na to som nenašla odpoveď ani v liste na rozlúčku.