Prečo sa súčasne milujeme a zraňujeme?

No nie rada, ale priznala som si, že má pravdu. Bolo by jedno či by som bola aj muž, jednám vždy tak spontánne a impulzívne, že si sama vyrábam „problémiky“ vďaka „milej“ výbušnej povahe. Liečim sa, z tejto mojej slabosti, ale zrejme ešte nie tak úspešne, akoby som čakala. Jednoducho muž, o ktorom píšem tento článok, mi nevedel odpustiť a bojí sa toho, že sa to bude opakovať, keď sa to už raz stalo. Tak mi to vysvetlil. Vraj asi priťahuje ženy, ktoré mu ubližujú a je to už osudné. No ja som si zlizla za všetky všetko pekne a bolestivo. Plakala som aj on mi tvrdil, že som aj jeho donútila plakať, že mám na to asi talent, to som si myslela v duchu. Som zrejme zlá a sebecká, dodala som, ale aj tak ho ľúbim. Nepomáhalo vysvetlenie, že to on ma vlastne donútil takto reagovať, lebo mi povedal, že mu ubližujem, tým že ho milujem a preto, som povedala nech na mňa zabudne, ak to tak je, aby som mu neubližovala ďalej. On to vlastne chcel, aby som to spravila. Len nechápem jedno, prečo sme sa museli rozísť takto, bolestne, nepríjemne, skľučujúco a vôbec, to všetko nemuselo ani byť. Nikdy som žiadneho muža neprosila, aby sa vrátil, jeho áno. On sa zasa nikdy k žiadnej nevrátil, a vraj ešte uvidí, či pri mne urobí výnimku. No a toto všetko píšem kvôli nemu, pre neho, ak aspoň číta moje články nech si to prečíta všetko. Nechcela som od neho nič. Mali sme krásne platonické priateľstvo, to je na tom to najkrajšie, že sme sa milovali, iba svojimi dušami. Jednoducho sme patrili citovo a intelektuálne k sebe a vyhovovalo nám to takto, alebo muselo, to byť len takto. Láska má veľa podôb, ale každý rozchod bolí rovnako. Dnes som mu naposledy iba napísala a to slová z pesničky od skupiny Elán: „Ja sa polepším...“ Zakončím to aj s ďalšími slovami : „Ja sa polepším ty sa polepšíš...prečo sa navzájom súčasne milujeme a zraňujeme?!“ No keby som na toto prišla, mám isto Nobelovu cenu za zlepšenie ľudských vzťahov.