Raňajky od syna

Tak sme sa ešte chvíľu dohadovali, čo dobré by sme zjedli a nakoniec sme sa zhodli, keď kúrime pecou na drevo, že by sme si dali hrančený chlebík s cesnakom a maslom. Fajn, súhlasila som a hneď sa syn pustil do rezania. Sebe tri veľké krajce a mne stačil jeden. Dal chlieb pekne na pec, bola dobre rozpálená, tak to bolo treba sledovať a už to začalo: „Mami, vyber cesnak. No a pekne ho očisti... a počuj ten chlebík aj treba otočiť nech nám nezhorí a vieš čo, vyber aj maslo.“ To ma pekne začalo zabávať. Vraj robí raňajky on a to som okolo pece a v kuchyni kmitala, za jeho povelov ako na vojne, len ja. „No fajn... a keby si to urobil sám? Ja idem vyvetrať izby“, a už ma nebolo. Dobehol za mnou do izby, že už je chlebík na tanieri, bolo by ho treba len natrieť maslom ak ho chcem jesť. Pri natieraní som zistila, že jeden prihorel viac ako bolo zdravé a bol otočený tou svetlejšou stranou, veď možno si to ani nevšimnem. Keď som sa ho na to spýtala a ukázala tu spečenú hrianku, tak len odvetil : „Veď sama vravíš : Kto pečené jedáva šťastie k sebe voláva. Prajem si aby si bola šťastná.“ Keď sme obaja dojedli, syn sa ma opýtal. Tak mami, ako ti chutili moje raňajky?