Prešiel týždeň a dotyčný pán prišiel zasa pred záverečnou. Mám dobrú pamäť na tváre a tak som si ho zapamätala. Ponúkla som mu vetrovku a dokonca mu padla ako uliata. Priznal sa mi, že berie náplaste na chudnutie, lebo ma veľké brucho. Dokonca mi pripomenul toho Valentína, tiež si to pamätal aj dodal, že to na pere, čo mám, je asi pamiatka na niekoho, kto ma pekne „pokusal“, načo som mu vysvetlila, že to je iba herpes z nevyliečenej chrípky. On len svoje, že niet nad vášnivú lásku, kde aj kusnutie do pery môže byť pôžitkom a prejavom lásky. Dával mi rady typu, že sex je najlepší liek a cvičenie a keby sme sa viac milovali, boli by sme zdravší. Usmievala som sa. Kúpil si aj iné veci, odnášal si ku pokladni plný košík a ešte mi ďakoval za ochotu a že som mu tak dobre poradila. Než však došiel k pokladni navrhol mi, či by som s ním večer po práci nešla na vínko. Usmiala som sa lebo toto som naozaj nečakala. Dala som mu najavo, že aj keď moju ruku nezdobí obrúčka, ja už som dávno zadaná. Odpoveď ma prekvapila, jemu to vôbec nevadí. No tak som sa vyhovorila na to, že riadim auto a tak piť nemôžem. Nedal sa len tak odbiť. Keby som vraj aspoň prijala, aby mi niečo kúpil, čo sa mi v obchode páči. „Jajaj milý pane, ja ale mužov takto nevyužívam“, s nevinnosťou anjela som dodala. On však pokračoval a došli sme až do leta, kde by som s ním mohla ísť aspoň na tu dovolenku a kam len budem chcieť, aj do Grécka by ma zobral. Kolegyne sa na tom všetkom dobre zabávali a smiali. Mne to však jedno nebolo. Každý deň mi predsa niekto nedáva takéto návrhy a ešte tak neodbytne. Môj ctiteľ nebol žiaden mladík ani muž v mojom veku. Bol to starší pán, prešedivelý, s milými, šibalskými očkami, ktorý mal prinajmenšom aspoň 70 rokov. Tak poblázniť starca, to už som zašla ďaleko však? No ja som bola iba obyčajne ľudská a príjemná. Keď môj obdivovateľ odchádzal s tým, že sa mi v tej vetrovke príde ukázať po zabratí tých náplastí, keď mu zmizne to bruško, už sa smiala celá predajňa. Manželský pár s dieťaťom, čo tam boli si ma premeriavali od hlavy po päty. Pán v stredných rokoch mi však povedal: „Viete, že ste urobili toho pána nevýslovne šťastným a spríjemnili mu tento večer?“ „Áno viem“, dodala som a nielen jemu.
P.S.: Tak málo stačí k šťastiu...
