Šmýkačka v nedohľadne

„Čo také sa ti podarilo vyparatiť Alex, hmmm?“ „No vieš, ja som potreboval veľmi cikať a a šiel som na nočník, a keď som ho vylieval do záchodu, tak som sa pozri – olial, celý aj pyžamko aj papučky aj tvoj koberec...“ „Preboha!“, skríkla som a položila nabok hrnček s nedopitou kávou. Vyprala synovcove pyžamko aj vydrhla koberec. Dopila studenú kávu a pustila sa do varenia obedu a pečenia koláčikov, čo som môjmu milovanému Alexovi sľúbila. Obed bol vynikajúci a 4 záviny makové a kakaové sa mi vydarili na jedničku s hviezdičkou. Bolo asi 14 hodín, keď som si vymyslela prechádzku do lesa a nalákala Alexa na hombálky a šmýkačky v neďalekom rekreačnom stredisku. Obliekli sme sa, zobrali vak a do neho termosku s teplým čajíčkom a vybrali sme sa na túru. Keď sme prešli asi kilometer začalo pekne pršať a tak v panike som sa otočila a ponáhľala naspäť domov. Než sme došli na začiatok dediny, pršať prestalo. Tak sme sa zasa ako „blázonkovia“ otočili a vybrali sa naspäť. Veď čo už by sme doma vysedeli, nie? Po lúkach sa pásli stáda oviec a malému sa tak páčili, že som si to fotila. Nádherne sfarbené lístie a ten úžasný vzduch bol naša odmena. Kopec sa stále stupňoval a malý ma v kuse otravoval otázkou: „Kde sú tie šmýkačky teta Iva?“ „Už tu sú mojenko zlatunké, len prejdeme túto lúku a už ich uvidíš.“, bola moja odpoveď. Cesta k tomu rekreačnému stredisku mala dobré 3 kilometre. Malému sa ústočka vôbec nezastavili: „Teta Iva, a prečo ten strom je zlomený a leží na zemi?“ „Lebo ho prelomil blesk, keď bola búrka.“ „A kde si bola ty?“ „Prečo?“ „Tak mala si ten strom zachrániť, tak odpovedz, kde si vtedy bola?“ „Bola som doma.“ „Búrku za to zbijem, vieš?“ A v kuse si voľačo mrmlal. S chuti som sa pousmiala popod nos a šli sme ďalej. Konečne sme sa dočkali a za mrholenia sme dorazili k tým vysnívaným šmýkalkám a hombálkam. Aké bolo však moje a ešte väčšie Alexovo sklamanie, keď som zistila, že šmýkačky sú mokré... Nedovolila som mu šmyknúť sa a to aj mňa samotnú mrzelo. Nemala som nič pri sebe, čím by som poutierala tú šmýkalku a on by bol mokrý, a tak naspäť nás zasa čakali 3 km. Pohombali sme sa teda a vybláznili na preliezkach, a keď sme si oddýchli, vypili čajík, tak sme sa pustili na cestu naspäť. Zbierali sme pekné listy, čo boli na zemi a urobili si tak kyticu . Bolo niečo po pol 6 večer a stmievalo sa, keď sme došli konečne zmorení a mokrí domov do tepla. Prezliekli a dali vysušiť mokré a zablatené nohavice aj vetrovky a dali si fajnujčké koláčiky a Alex ako prémiu dostal „kakauko“. Ja som bola zničenejšia ako on. Alex je asi perpetuum mobile, keď porozťahoval po všetkých miestnostiach hračky okolo 19 hodiny sme ich začali skladať a on sa chystal na zaslúžené spinkanie. Pustila som mu rozprávku z CD, moderné veci treba aj využívať, a zapálila vonnú lampu a ľahla si k nemu. Sviečka robila tieň a tak som si len všimla ako si rúčkou na stene v tieni robil rôzne zvieratká. Tak som vykĺzla z postele a nechala ho zaspať. Spinkal sladko a mne už teraz bolo clivo pri pomyslení, že ho ráno vrátim bratovi. Pohladila som jeho jemné svetlé vlásky a vtisla mu nežný božtek na čielko. Ráno ma zobudilo jeho veselé džavotanie, keď sa v posteli rozprával so svojimi hračkami. Bol roztopašný a skôr kričal ako rozprával, a tak som ho napomenula. „Nekrič na mňa?“ znela jeho rýchla odpoveď. „Ja nekričím, len som zvýšila hlas.“ Vystrájal a skákal a nezmestil sa do kože. Keď som si pomyslela, ako dobre, že nie je môj a môžem ho vrátiť, keď ma zunuje, prišiel môj brat. No už teraz sa teším, že opäť príde ku mne.