Konečne slobodnáááá !!! Vykríklo moje vnútro, keď som v ruke držala maturitné vysvedčenie a predo mnou sa rozprestierala nádherná budúcnosť, ktorú som si pomocou tety, zo Žiaru nad Hronom, vytvorila. Tam som si behom týždňa, vďaka ochote mojej zlatej tetušky Margitky, vybavila svoje „prvé zamestnanie“. Nastúpiť som mala hneď v júli, a tak, keďže som zmaturovala začiatkom júna, ešte som chcela ísť k svojej drahej babičke ku poľským hraniciam do malej dedinky, kde líšky dávajú dobrú noc a je raj na zemi.
Umorená z cestovania som bola vďačná za výbornú domácu polievočku, ktorú nik nevie tak uvariť a len čo som sa trochu spamätala, už som v zelenkavej zástere, s drevenými hrabľami v ruke obracala otavu na obrovskej lúke za babkiným domčekom. Bolo neskutočne horúco
a večer som skôr odpadla do nadýchaných a voňavých perín, ako si ľahla. Celú noc som mala nepokojný spánok a nad ránom som bola nútená pre príšernú bolesť, v pravom boku, opustiť teplo môjho pelechu a zísť do letnej kuchyne, kde som z chladničky vydolovala ľad a dala si ho pekne na boľavé miesto. Nastala mierna úľava a trochu som si na posteli, ktorá tam bola kvôli deduškovi, podriemkala. Zobudila ma babičkina láskavá, aj keď drsná od ťažkej práce, popraskaná dlaň.
– Čo tu robíš srdiečko? Opýtala sa ma. Nechcela som ju vystrašiť, tak som odpovedala, že som sa prišla napiť a zadriemala som. Neviem klamať. Hneď vedela, že niečo nie je v poriadku, a tak som musela priznať svoju bolesť. Keďže neustupovala a babka pracovala v zdravotníctve, do hodiny bola u nás sanitka a ja v najbližšom okresnom meste som už čakala na príjem rovno na operačnú sálu, lebo diagnóza znela „zápal slepého čreva“ a s tým, srandy nie sú. Neviem ani ako, ale pre množstvo operácii a práce som bola najprv pekne ubytovaná na prízemí v najväčšej izbe s 10 ďalšími ženami. Bola som na oddelení chirurgie, a tak aj pacienti tomu nasvedčovali. Polámané ruky, nohy, pooperačné stavy, nepekné nehody, strach len vtedy obomkol moju malinkú dievčenskú dušičku. Čo tu vlastne robím? Nie som chorá, predsa, chcela som hneď utiecť a aj ten nešťastný pravý bok už od môjho vlastného strachu prestal bolieť. Ten deň som ani nič nejedla ani nepila, ešte som dostala klystír a hneď ako sa uvolní operačka čakala ma operácia. Bála som sa, akoby si po mňa mal prísť sám čert a zobrať ma rovno do pekla. No a na moju bolesť mi dali zase len ľad, ten som mohla mať aj doma a nemusela som sa trepať tu, pomyslela som si, keď ma už babka opúšťala. Operácia sa v ten deň ani nekonala a mne to pomaličky aj odchádzalo a tak som chcela ísť domov. Nemohla som. Na druhý deň bola primárska vizita a tak mi hneď niekoľko lekárov hladkalo a tlačilo moje ploské bruško. Ostatné dedinské ženičky iba okomentovali, že za takú pozornosť vďačím svojej mladosti a kráse. Nepotešilo ma to. Vonku nádherné leto a ja miesto prázdnin na vidieku, som ho ani neviem ako, trávila v nemocničnej izbe.
Po vizite som natiahla na svoje útle, ledva 49kg telíčko, veľký, modrý, nemocničný župan a už som sa snažila dostať do pľúc vzácny kyslík v nemocničnom parku. Našla som pri peknom zátiší stromov a šípových ruží voľnú lavičku. Nemotorne som na ňu zložila svoje údy a ďakovala za slnečné lúče, zeleň, ktorá ma upokojovala a ticho, ktoré liečilo. Div som tam nezaspala, keď ma strhla ruka, ktorá sa ma dotkla. Patrila mojej, už bývalej spolužiačke zo školy.
-Čo tu robíš pre Boha?.. -znela jej otázka. Snažila som sa prebrať a vrátiť do reality.
-Kde som ......? Jaj, no ani sama neviem a ty?
Vraj tu má chlapca a leží čuduj sa svete na chirurgii. Havaroval na motorke chudák, a tak, keď sú z jednej dedinky a my máme ešte voľno pokiaľ nezačneme pracovať, tak ho prišla navštíviť. Pochopiteľne . Pomyslela som si a to už sme stáli pred obrovskou drevenou bránou vedúcou na oddelenie. Poprosila sestričku, ktorá zavolala dotyčného mladíka. Už som sa chystala odísť do svojej izby, keď sme sa div nezrazili obaja v lietajúcich, sklenených dverách, medzi oddelením mužskej a ženskej časti. On vysoký, tmavovlasý fešák s modrými šibalskými očami a úžasne rozkošným úsmevom zaviazaný v obväzoch ako múmia v Egypte. Jedna ruka v sadre, noha tiež, podopieral sa barlami, hlava celá v obväze okrem oválnej tváričky a do toho ja, ešte, že tak jemné stvorenie, div som ho tými dverami nezvalila a nespôsobila mu novú fraktúru. Hneď sa na mňa aj oboril: - Ty jedna...to nevieš dávať pozor.... čo si slepááááááááá? -Keď som ako zbitý psík vykoktala ospravedlnenie a naše pohľady sa stretli, stalo sa to. Zasiahol amorov šíp a rovno obom do srdiečok. Nič predtým ani potom som v živote nezažila tak intenzívne, ako tento prenádherný okamih. Zastal čas, aj môj dych, dívali sme sa na seba ako vo sne a div sme sa nepomilovali očami. Z nášho opojenia nás vytrhla moja spolužiačka, keď nás zdvorilo predstavovala a mi sme sa ešte k tomu mohli pekne dotýkať rukami, keď sme si ich podávali. No, a aby som už nič nevyviedla, radšej som sa rýchlo odpratala do tej svojej izbietky. Nechávajúc za sebou iba svoje jemné fluidum.
