-Ahoj, nechceš si prisadnúť?- No chcela som, ale nie k nemu. Pomyslela som si. Po včerajšom trapase som bola červená ako pravá puberťáčka. Nesmelo som pritúlila svoju časť chrbta, kde stráca krás, na konci lavičky a hlboko si vzdychla, bohužiaľ nahlas.
–Deje sa niečo? Bolí ťa niečo?- Už sa na mňa cápal a sťa doktor znalí, mi chcel pomôcť.
-Nie, preboha!- vykríkla som. A odtiahla som sa.- Nevyzeráš chorá.- stroho skonštatoval. Usmiala som sa. -A ani nie som.– – Čo tu teda pobehuješ v tom veľkom župane?- Nato som sa rozosmiala. -Nemám ani tušenia...- a tým sa prelomila veľká bariéra medzi nami. Vyrozprával mi, ako nešťastne z diskotéky v daždi šiel na svojej „láske“- motorke, ktorú miluje ako svoj život a ona potvora, ho zradila a dostala šmyk v zákrute a viac nevie iba, že žije. Čo vlastne považuje za zázrak.
Už tu leží nejaký týždeň a ešte si poleží dlho. Bolo mi ho vlastne ľúto. Celý v tých obväzoch a vonku teplo ako v Afrike na púšti. Nesmelo som sa spýtala na Martu, moju spolužiačku a jeho údajné dievča. Jeho hlasný smiech ma zarazil. Nič vtipné som nepovedala predsa, prečo ten smiech? Pekne od začiatku mi vysvetlil, že z jej strany by snaha bola, ale z jeho v žiadnom prípade a okrem toho spája ich iba jednaká dedinka, v ktorej žijú, nič menej ani viac v tom nie je. To, ale menilo celú situáciu. Je voľný ako ja, a ešte sa mi neskutočne
páčil. Čo s tým bude ďalej, mátalo ma v mojej hlávke. Len či sa mu páčim aj ja?! To som musela zistiť, ale ako?
Zvečerievalo sa a bol čas podávania večere. Skoro som zabudla, že som v nemocnici. Na spoločnej chodbe sme sa rozlúčili, nečakané, ale ešte sme boli aj na rovnakom poschodí. To bol Osud alebo Náhoda. Spoločenská miestnosť bola preplnená. Dávali zaujímavý film. Otočila som sa, že si asi pôjdem ľahnúť a prečítam si knihu. Neuveriteľné šťastie, ale znovu sme sa stretli. Tento krát som sa už nečervenala, od hanby ale šťastia. Naše oči sa do seba vpíjali a netrebalo ani slov, všetko sme si pekne povedali. Nemo, bez zvuku, ale nie bez svedkov. Zamilovanosť je najkrajší stav bytia. Pomyslela som si. Vznášala som sa ako víla a každý nový detail o ňom mi dopĺňal mozaiku obrazu a tvoril kompletný celok. Jeho vtipnosť, galantnosť a spoločnosť mali väčšie účinky na moje zdravie ako lekári, ktorí nemali tušenie, čo mi vlastne je, lebo slepé črevo to nebolo. Vďaka preplnenej operačke ho mám dodnes tam, kde patrí. Moja nemocničná láska sa odhodlala jedno dopoludnie a prišla za mnou na moju izbu. Šli sme spolu do parku na našu lavičku, kde mi vyznal nádherne svoje city a náklonnosť a čerešničkou na torte bola ponuka na sobáš J. Skoro som dostala infarkt, a to som tam prišla skoro zdravá. Moja odpoveď bola samozrejme kladná. Dokonca na nedeľnej návšteve ma predstavil svojej staršej sestre a poprosil ju, nech mi vybaví prácu tu v ich meste. Všetko nabralo taký rýchly spád, až som mala pocit, že sa mi sníva. Už som ani nechcela ísť domov, prešli asi dva týždne a lekári mi oznámili, moju diagnózu. Znela: vyčerpanie organizmu z nadmerného preťaženia najprv psychického - maturita, potom fyzického – hrabanie sena. Výsledok bol ale sladký. Zoznámila som sa s úžasným mladíkom a zažila najkrajšie chvíle v mojom mladučkom živote. Prežili sme obaja nádhernú platonickú lásku, ktorá napriek všetkým našim tajným túžbam, platonickou aj ostala. Na rozlúčku som mu darovala svoj prstienok z ruky, aj keď bohužiaľ, nie osobne, lebo keď som odchádzala, tak nečakane, šla som sa s ním rozlúčiť ešte na izbu. Pekne sladko ako malé dieťa spal a nemala som srdce ho zobudiť, tak som do nočného stolíka vložila môj prstienok. Bolo to naposledy čo som ho videla.
Nikdy však na neho nezabudnem a bol to môj najkrajší milostný zážitok. A bol prvým mužom, ktorý ma nepoznal a chcel ma za ženu.
