Spomienky

Keď som ráno, na bielu sobotu, zapálila sviečku, nebolo to len kvôli Veľkej noci, ale hlavne za dušičku mojej milovanej bytosti na svete, ktorá aj keď už 15 rokov nie je medzi nami, je s nami. Prebýva v našich dušiach a hlavne v tej mojej a mám ju vo svojom srdiečku, hlboko uloženú na celý život, tam je jej čestné miesto. Každá moja myšlienka, patrila v tento deň jej. Spomienky sa mi valili ako dravá rieka, miešali sa obdobia keď som mala 4, 7, 10, 15 rokov. V každej etape môjho života sa niečo udialo a vždy pri tom bola ona, moja milovaná starká. Bola som jej prvorodená vnučka, mala ku mne vzťah ako k vlastnej dcérke a milovala ma nekonečnou láskou a dobrotou. Tak úžasného človeka som, od kedy nás opustila, zatiaľ v živote nestretla. Jej výnimočnosť spočívala hlavne v jej prístupe k životu. Na každý problém mala riešenie. Nič sa nejedlo tak horúce, ako sa navarilo. Smiech bol chlebom každodenným. Veľa pracovala a to bolo jej hybnou silou. Chovala od mačiek všetko, až po kravky. Ja ako dieťa z mesta som mala tak možnosť na živo vidieť, aj starať sa o ne cez prázdniny. Naučila som sa hrabať seno, sadiť zemiaky a zeleninu, nosiť drevo, zakúriť v peci... Zažila som za pár týždňov úplne iný svet na aký som bola zvyknutá. Vstávala som skoro a takisto unavená odpadla do voňavých perín, ktoré sa celý deň sušili na slnku. Umývali sme sa v potoku, aj tam chytali do fliaš rybky. Chcela som si ich zobrať do mesta na pamiatku. Ach ako krásne bolia tieto spomienky. Nikdy nezabudnem na pečené pirohy plnené bryndzou, na všetky dobroty, ktoré vedia piecť len staré mamy. Na večerné modlitby, ktoré som sa učila a omše v kostole. Každý deň bol iný a vždy plný prekvapení. Keď sme na rúbanisku zbierali černice a maliny a potom ich zavárali. Na veľkého hada v húštine, bola to vretenica. Na svoju prvú lásku, ktorú som stretla práve na dedinskej diskotéke. Ako malé dievčatko som bola vždy len chorľavé a chudučké. Nechcela som jesť a práve pri babke – na dedine som mala pribrať a dostať správnu výživu z domácich vajíčok a mlieka, ktoré mi dvíhalo žalúdok, keď ešte teplé, hneď podojené, som mala vypiť. Na voňavé seno na pôjde, kde som chodievala, keď pršalo a pozorovala som kvapky stekajúce po streche. Na maličké mačiatka, ktoré si tam schovávala mačka každé leto a my sme mali zákaz sa ich dotýkať, aby ich potom mačka neodvrhla, lebo by bol na nich náš pach. Koľko spomienok mi prebleslo v hlave kým dohorela sviečka a ja som si prežila celé svoje detstvo aj mladosť. Moja babička mala vráskavé vyrobené ruky. Keď ma pohladkala po líci bolelo ma to, jej ruky boli vždy obviazané, lebo krvácali, tak boli zničené od ťažkej práce. Predsa však boli plné lásky a nehy a hladili ako zamat. Tvár mala vždy usmiatu, to bolo na nej tak nádherné a jej krásne blankytné oči žiarili ako samotné nebo. Nepotrebujem vidieť ani jej fotku, mám ju vo svojich spomienkach a ostane tam navždy.