„Ty si sa neumývala, však?“ vravela zo žartu babička.
„Umývala, až dvakrát,“ bola vždy moja odpoveď.
„Ale oči si vynechala...“
„Nevynechala!“ bránila som sa.
„No ja neviem. Sú špinavé. Sú stále čierne.“ A tak som teda šla drhnúť oči, až boli červené, ale modrú ani inú farbu nedostali. Tak mi také ostali dodnes. So svojím výzorom som vždy vyvolávala nejakú zvláštnosť. Vyrastala som v starej mestskej štvrti, kde v našom bloku, a dokonca i našimi susedmi, boli cigáni. Volali sa Polákovci. Živili sa obchodom so šatami, ktoré prinášali z Maďarka. Čistotnosť a slušné správanie bolo ich výsadou. Vychádzali sme s nimi veľmi dobre a možno i lepšie ako s niektorými „bielymi“.
Moja spolužiačka, Irenka, bola tiež cigánkou. Vyrastali sme spolu na jednej ulici a priatelili. No nie všetci sú takíto milí a inteligentní. Horvátovci, žijúci o dve brány ďalej, boli postrachom ulice. Piťuka mal len päť rokov, ale báli sa ho aj staršie deti. Hádzal po nás kamene a stále dookola obťažoval, či prepadával nič netušiace deti. Keď bol na dvore, nik sa vtedy nešiel hrať. Raz hodil tehlu do mojej sestry a rozbil jej tým hlavu. Hádať sa s jeho mamou nemalo žiaden význam, už to skúšali mnohí. Tak aké dáš, také dostaneš. Zobrali sme spravodlivosť do vlastných rúk, ako to dnes robia južania na Sicílii, a pekne mu naložili na zadok. Týždeň sme potom nechodili von, báli sme sa jeho mamy, ktorá sliedila ako ovčiarsky pes, ale odvtedy sme mali od neho pokoj.
Paradoxom bolo, že nálepku „cigánka“ som nosila aj na strednej škole. Spolužiačka ma pozvala cez prázdniny k sebe na návštevu. Hneď ako som sa zjavila po jej boku vo dverách jej mamka a ocko, silne cirkevne založení ľudia, si ma s nenápadným pohľadom premeriavali, či náhodou nie som cigánkou, alebo aspoň polovičnou, keď už nie čistokrvnou. Ale nepovedali mi to. Až ich syn, ktorému som sa mimochodom páčila, mi povedal raz večer pri opekačke, že jeho rodičia si myslia, že som cigánkou. Div som z nôh nespadla na zadok, tak ma to prekvapilo. I napriek tomuto jeho city ostali nemenné. Chodil za mnou aj po prázdninách a kamarátka si už začala robiť sradnu, že budeme švagriné.
Keď som sa vydala a mala syna chodievala som často na prechádzky. Terigať sa s kočíkom a k tomu nastupovať do autobusov nie je nič ľahké. Jediný, kto mi pomohol, boli Rómovia. Tí sa pekne opýtali, pomohli, uvoľnili miesto, keď sedeli a to všetko len preto, že si mysleli, že som ich. Raz som cestovala sama. Prisadol si ku mne fešný Róm a čosi mi po cigánsky hovoril. Nerozumela som mu ani slovo, a tak celá zdesená som mu vysvetľovala, že po cigánsky neviem. Ostal veľmi sklamaný, lebo som sa mu páčila a dvoril mi, pozýval na rande. Tak odmietnutý musel vystúpiť.
Neviem či mám šťastie len na príjemné situácie. V každom národe sú dobrí aj zlí ľudia. A keďže staré príslovie vraví, že vrana k vrane sadá a rovný rovného si hľadá, tak každý človek si k sebe pritiahne len to, čo sám dáva.
