To zvládnem, vravím si ten príval zvládnem

„Nechaj ma!“, zavrčal rázne a podráždene. „Prečo si neprišla skôr?! Som unavený a chcem spať. Sľúbila si predsa, že sa budeš ponáhľať a prídeš hneď domov.“ Nemala šancu ani odpovedať, tak ju zbombardoval svojimi vyčítavými vetami. Nenechala sa však odbiť len tak, pokračovala v ďalších výpadoch na jeho telo a bozkami mu zasypala tvár. Odstrčil ju. Ostala ako obarená. „Ľúbim ťa.“, tíško zašepkala. „To by som uveril vtedy, keď by si prišla hneď, ako skončilo to   rodičovské. Ale...   Nie! Ty musíš ísť ku kamoške, na klebety. Ja ťa tu čakám, teším sa na teba.“ „Preboha! Pochop, aj ja potrebujem spoločnosť. Nemám právo sa porozprávať? Stále som len doma. Varím, pratám, starám sa o rodinu. Čo vlastne odo mňa chceš?“   „Spať! Ráno skoro vstávam do práce.“ Nechala ho. Otočila sa na druhú stranu manželskej postele a tíško sa modlila. „Takto to ďalej nejde.“, pomyslela si, „Nemôžem takto žiť. Kde sa stala chyba? Tak som ho to naučila?“ Jednoducho si nevie zvyknúť, že by mala aj ona svoj svet a venovala sa okrem rodiny občas aj svojim priateľkám. „Nemôžem sa už ani porozprávať? Kam sme to dospeli?“   Zaspala. Nad ráno sa prebudila, že v tme niekto chodí po izbe. Zapálila svetlo. „Bolí ťa niečo?“ opýtala sa. „Nie.“ Pohladila ho po chrbte. Otočil sa k nej a kázal zhasnúť. Počúvla ho. Pritúlila sa ako mačiatko a bozkala ho na čelo, líca a krk. Zastala a zaborila sa do jeho voňavej pokožky, ktorú tak dôverne poznala za tie roky čo spolu žili.“ Nechaj ma! Povedal som ti, že musím spať.“ Neposlúchla ho. Naďalej pokračovala vo svojom mojkaní a túlení sa k nemu. Zabralo to. Opätoval jej rovnako sladké bozky a dotyky. Skôr ako z nej stiahol nočnú košeľu, sa ho opýtala. „Prečo ma stále za niečo takto trestáš?“ „Máš pravdu, chcel som ťa vytrestať, ale nedokázal som to...“