Toľká pozornosť, pomyslela som si. Hneď po raňajkách sa dcérka sama od seba rozhodla zobrať vedierko a ísť so synom zbierať čerešne na záhradu. Vypraté prádlo zo včerajšieho večera bolo poskladané a aj uložené v skrini. Vstala som prineskoro?
Prvé čo ma napadlo bolo, že odo mňa budú niečo chcieť, preto sú tak pracovití a úslužní. Prešlo celé doobedie a oni na mňa s ničím nevyrukovali ani nechceli. Čakala som ďalej, veď deň ešte nekončí.
Myšlienky mi zablúdili do minulosti. Aj ja som bola takáto? Tiež som pomáhala rodičom, len tak z vďačnosti k nim a láske? Nie!!! Ja som pracovať a pomáhať musela a v tom je ten obrovský rozdiel. Prijímala som iba príkazy ako na vojne. Treba urobiť toto a tamto a vlastne to sa nedá porovnávať. Moje detstvo v žiadnom prípade nebolo harmonické a bezpečné. Škoda! No bola to krutá pravda. Ja sa snažím byť mamkou, akú som si priala mať sama. Možno ani nie som ako mamka, viac sa správam kamarátsky a som ako ich rovesníčka vo všetkom. Viem s nimi blbnúť a poriadne sa odviazať, nakoniec vlastnú pubertu som ani neprežila, musela som sa chovať dospelo a zodpovedne a žiadne obdobie sa preskočiť nedá. Ani ho nechcem preskočiť. Po večeroch sa rozprávame o láske, sexe, vzťahoch... Zaujíma ma ich pohľad na život, kamarátov a aj ich prvé lásky a sklamania. Chcem o nich vedieť všetko. Poznať a rozumieť im. Nech nezažijú nikdy to, čo ja. Vyrastať bez domova. Pocitu bezpečia a porozumenia. Bez obyčajnej ľudskej lásky a pochopenia. Kde nikomu na vás nezáleží, ste skoro všetkým ľahostajná. Kde vaše drobné aj veľké problémy nemáte s kým prebrať a nik vám nedá radu ako ďalej. Ešte, že existuje papier a pero. Vtedy to bol môj najväčší dôverník. Moje denníky som našla odložené v starom kufri. Štyri pekne viazané bloky s počtom 300 strán. Minulosti sa nedá zbaviť, no dokážeme ju s odstupom času posúdiť a vytvoriť si na ňu iný pohľad. Ako dobre, že človek zabúda. Pamätať si máme iba tie nádherné veci v živote a hlavne byť za všetko vďační. Možno aj za to, čo nebolo v našich životoch tak pekné a správne. Veď nakoniec možno aj ja som vďaka svojmu detstvu práve taká, aká som na tie svoje deti.
