Všetko zlé je na niečo dobré

Jesenné pestrofarebné lístie s jemným šuchotom dopadalo na zem, aj moje plecia, ktoré pod váhou starostí boli ťažšie, ako najvzácnejší kov, zlato. Niektoré mali farbu červenú ako krv, iné boli žlté ako vychádzajúce slnko, či oranžové ako sladký pomaranč. Akými nádhernými farbami hrali a hladili moju ubolenú dušu, ktorá si prišla aspoň na chvíľku oddýchnuť do lona Matky prírody, načerpať potrebnú silu a možno aj vyriešiť všetky tie ťažkosti, ktoré tak dopadali na moje ramená za poslednú dobu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Bola som len mladučké, dospievajúce dievča so zlomeným a boľavým srdiečkom. Moja babička vravievala: „Do teba len dušička chodieva spávať,“ a vôbec sa nemýlila. Čo mohlo trápiť devu v pätnástich rokoch jej života? Žeby prvá láska? Ale kdeže! Mňa trápili starosti, ktoré som si vôbec nespôsobila sama. Za ktoré som nemohla, nedokázala som ich vyriešiť a bezmocnosť ma zväzovala ako chladná kovová obruč a gniavila sťa väzenie. Ja som bola vo väzení, môj „údajný domov“ bol mojím väzením. Moje rovesníčky chodievali do cukrární, na diskotéky, kupovali si prvé líčidlá a vychutnávali si mladosť. Nič z toho som ja nepoznala. Moju mladú hlávku zamestnávali iba povinnosti, ktorých bolo neúrekom a starosti, ktorých by som sa bola tak rada zbavila ako nepotrebného smetia. Spravili zo mňa tichého, zakomplexovaného introverta so zodpovednosťou tridsaťročnej ženy aj s jej povinnosťami a a ani sa neopýtali, či sa mi to bude páčiť. Ako najstaršia som mala samozrejme byť tá najrozumnejšia, najchápavejšia, najdokonalejšia chodiaca bytosť. Sestra, mladšia o šesť rokov a brat o osem, mali sme na papieri v rodných listoch napísané mená rodičov, no v skutočnosti sme ich nemali vôbec. Nikdy som nemala odvahu to, čo tu teraz píšem, povedať nahlas. Nie je to pre mňa ľahké takto si otvoriť dušu a vykričať celému svetu svoj nesmierny bôľ, ktorý ma ničil roky a s ktorým som, možno ešte aj v dospelosti, bojujem. Rodičovská láska nám chýbala ako veľa iných vecí, ktoré naši rovesníci brali ako samozrejmé. Jedno slovko, ALKOHOL, zmenilo náš život na peklo na zemi. Tekutina, za vynález ktorej som nenávidela jej pôvodcu. Pijan muž je nešťastie v rodine, ale ak holduje tomuto neduhu žena, mama troch detí, je to hotová katastrofa. Možno viera v Boha, niečo lepšie nad nami, mne tak chápucej, empatickej bytosti dávali silu pochopiť, vyrovnať sa so všetkým a snažiť sa úplne nezblázniť. Vtedajšia Verejná Bezpečnosť k nám domov chodievala ako na návštevu. Susedia sa vždy o to postarali, pre rušenie nočného kľudu a náš plač. V okolí, kde sme vyrastali nás každý ľutoval, ale nik nám nevedel pomôcť. Neznášala som tie súcitné pohľady a šuškanie starších dám, keď sme prechádzali okolo. Hanbila som sa za svojich rodičov a ich slabosti, ktorým podľahli natoľko, že sa nakoniec rozviedli a nás deti úrady, chceli umiestniť do detského domova. Ja osobne som nechcela žiť už ani s jedným z nich. Vtedy som si tak túžobne priala byť dospelá. Rozhodovať sama za seba a pomôcť aj mojim malým súrodencom. Mamka skončila v protialkoholickej liečebni. Mojich súrodencov dostal do výchovy ich otec. Mne sa do mojich osemnástich rokov stal tútorom otec mojej mamky, môj drahý dedko, ktorý mi vytvoril nový domov. Tak ťažko som sa lúčila s mojimi súrodencami, lebo som ich milovala akoby som bola ich mamkou Ja sama. Veď ráno som to bola ja čo ich nosila do škôlky, robila im raňajky, obliekala, vyberala zo škôlky, neskôr z družiny, písala si s nimi domáce úlohy, hrávala sa a hlavne po nociach plných kriku, bitky a hádok utekala s nimi len v pyžamkách, často len tak na boso, z bytu. Utešovala som ich nechápavé srdiečka, že raz bude dobre, budeme žiť ako iné normálne deti, zahrnuté láskou, pozornosťou, pokojom a teplom domova, ktorý sme tak zúfalo potrebovali. Otec mojich súrodencov im ale nedokázal dať domov a chúďatká moje trpeli až do svojich osemnástich rokov, čakajúc kedy môžu doslova utiecť z domu. Keď som sa osamostatnila a kúpila si svoj vlastný jednoizbový byt, môj prvý skutočný domov, navštevovali ma, najedli sa u mňa, pomáhala som im ako som len mohla a vládala, ale vždy sa do toho svojho pekla museli vrátiť. Bola som už vydatá a aj mamkou som sa stala, ale vždy som mala pocit, že pre nich robím veľmi málo. Detstvo nás poznačilo, ale zároveň nám aj veľmi pomohlo. Všetci traja sme na vlastnej koži vedeli a prežili, čo spôsobuje ak človek prepadne alkoholu a ani si nedokáže priznať, že je už závislí a odmieta sa dobrovoľne liečiť. Vedeli sme aj to, že ak si vytvoríme vlastné rodiny nedopustíme, aby naše deti zažívali rovnaké utrpenie a peklo akým sme si prešli my. Stať sa rodičom je veľký dar. Priviesť na tento svet zdravé deti, je požehnaním. Niektorí rodičia, si myslím, deti ani nezaslúžia mať. Ale jedno viem, všetko zlé je na niečo dobré.

Iveta Špaková

Iveta Špaková

Bloger 
  • Počet článkov:  108
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Je obyčajná,mladá žena,ktorá sa presťahovala z rušného mesta na pokojný vidiek.Miluje prírodu a ticho jej pomáha pri tvorbe vlastných príbehov,ktoré však ležia v jej zásuvke a rada by to zmenila.Podarilo sa jej však aspoň to,že dva jej články boli uverejnené v oblastných novinách,čo ju inšpirovalo k ďalšiemu písaniu.Už učiteľka na základnej škole tvrdila,že jej slohy sú najlepšie a bola by z nej dobrá spisovateľka.Ktovie, možno sa jej to raz podarí... Zoznam autorových rubrík:  ÚvahaVlastné zážitkyPostrehyCestovaniePotulky prírodouV živote sa stávaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
SkryťZatvoriť reklamu