Pozor za volantom žena

Moje nádherné „bianco“, tak sa volá môj tátoš, pekne pobozkal červený fiat. Z auta vystúpila žienka, mladšia ako ja, taká pohoďáčka a pri mojom ospravedlňovaní, že som ju vôbec nevidela, sa chovala akoby sa nič nedialo.–Viete to auto nie je moje, ale priateľove. Musím mu zavolať. – No pekne to začína pomyslela som si. –Miláčik som práve pred obchodným domom na parkovisku a vieš jedna kočka do mňa práve ťukla prídeš? – Zaujímavé ja by som asi povedala akási nepozorná „ krava“ a ona vraj kočka . –Božinku, mne sa to stalo prvýkrát také niečo, nechápem ako... – počula som svoj neistý hlas. – Nebudeme volať políciu však? – V tom prišiel aj môj manžel, ktorý šiel predo mnou iným autom a zaparkoval. Ja som to tiež pôvodne chcela, ale hneď vedľa neho bolo málo miesta, tak som potrebovala trošku cúvnuť a vtedy sa to stalo. V spätných zrkadlách som tú červenú fiatku nevidela a až na náraz som zistila, že niečo nebude v poriadku. Bol práve zelený štvrtok. Každý sa plašil a ponáhľal nakupovať na sviatky a ja maximálne unavená celým pracovným týždňom som ho ešte nádherne zakončila. Tak som nechcela v ten večer sadať do auta. Tá ženská intuícia. Lenže môj drahý mi práve menil nový motor na mojom “koči“ a prial si nech ho preskúšam, či ja dobre nastavený, šli sme teda k obchodu, veď parkovisko je tam ako letisko. No a môj sa pekne ryje zaparkovať, kde je kopec áut. Ja ako poslušná žienka za ním... A takto to skončilo. Prišiel priateľ vodičky tej fiatky a nebol sám, s ním ešte jeden pán. Pôsobil tak prísne a vyzeral ako vyhadzovač z baru, že mi zamrzol hneď môj kyslý úsmev na perách. Obzeral to auto a krútil hlavou. Netušila som, ktorý je majiteľ auta. S malou dušičkou som čakala vynadanie alebo krik alebo neviem, jednoducho ten najhorší scenár. Na moje veľké prekvapenie bol majiteľ ten vysoký pán s priateľským gestom aj postojom, a keď sa opýtal: - Kto to spôsobil? – a pozrel sa na mňa, nielenže nič z môjho hrôzostrašného scenára sa nestalo, ale podal mi ruku predstavili sme sa a on spustil. –Nič sa nedeje slečna. Sú aj horšie veci v živote. No políciu k našim krásnym vrakom volať nemusíme čo poviete? Dajako sa dohodneme. Mám tu automechanika. – to bol ten pán, čo na mňa pôsobil ako vyhadzovač. Nechcela som zaostať a tiež som vybalila, že aj ten pán čo stojí vedľa mňa je odborník na autá. –No výborne máme dvoch automechanikov tak čo poriešime? –Dáme to my do poriadku. – povedal môj manžel. – Ja sa o to postarám. Rozbila som sebe aj jej svetlo a poškodila názarník a tým, že ich auto bolo ešte v horšom stave ako moje a už raz havarované, pekne sa stlačil plech a vodičove dvere sa ťažko otvorili a zatvorili. - To je síce pekné – povedal majiteľ fiatky – ale my zajtra odchádzame na veľkonočné sviatky na chatu do hôr a takto ísť nemôžeme.–Do zajtra sa pokúsim zohnať aspoň sklíčko a smerovku na svetlá.... Vymenili sme si adresy, aj telefónne čísla a majiteľ chcel aj moje. –Ten pán je v pohode, ale vy ste to spôsobili, tak vaše údaje my dajte.–Ten pán je môj manžel – priznala som. Vnútorné výčitky. čo ma zožierali a vina mi pekne okorenili celý večer. Môj pokladík sa na mňa ani nevykričal, ani mi nerobil prednášky . To ja som jemu okrem môjho auta ešte dala robotu na cudzom. Veď ide predlžený víkend aby sa nedajbože nenudil. V piatok ráno volal majiteľ fiatky, že si nemusíme robiť starosti, oni zohnali na víkend iné auto a po sviatkoch svoje donesie do servisu k manželovi opraviť. Tak dopadla moja prvá nehoda. Manžel niesol všetky následky fyzicky a ja len duševne. Mohla som byť len rada, že som ťukla do starej fiatky a nie nového Mercedesu, kde jedno svetlo má hodnotu môjho polročného zárobku :).