Liečila som si dušu. Plač neskutočne oslobodzuje a vyčistí všetky emócie ... Dovolila som všetkým citom v sebe, aby vyplávali na povrch a pekne sa zharmonizovali a nechala som im voľný priebeh. Bolo to také jarné upratanie mojej duše. Všetko nepotrebné odišlo, odplavilo sa a ostalo len to pekné a podstatné.
Našťastie som bola sama. Spoločnosť mi robil iba môj hafan Nero. Jemu vôbec moje slzavé údolie nevadilo. Behal si slobodne po okolí a skúmal všetko čo sa dalo i nedalo. Našiel si zdochnutú líšku, pekne v rozklade, a vyváľal sa v nej dostatočne nato, aby získal parfum s vôňou „Tchora“. Prišiel sa pochváliť a obtieral sa o mňa, nech aj ja tak pekne voniam. Poľovnícke psy sú nevyspytateľné a náš, to je číslo nekonečné.
Sedela som na lavičke pod takým pekným posedom a za lavičkou bol prameň čerstvej a chutnej vody. Deň predtým pršalo a blata bolo všade dostatočne čo môjmu štvornohému priateľovi vyhovovalo prenáramne . Chcel sa hrať a ja nejaviac známky radosti som ostala obskákaná a opečiatkovaná jeho labami po celom tele.
Blížila sa búrka. V diaľke hrmelo. Náš pes sa búrky neskutočne bojí. Ťahal ma, z lavičky aby sme šli. Mne sa však nechcelo opustiť tento čarovný raj . Ibaže tak dobiedzal, že som nakoniec opustila všetku nádheru a šla domov. V polovici našej cesty sa rozpršalo. Najprv padali jemné kvapôčky kĺzajúce sa po zelených lístoch stromov a tak sme ani necítili že prší a pritom slniečko krásne svietilo ďalej. Vychádzajúc z lesa na lúku sme už pekne mokli a než sme prišli domov boli sme dokonale premočený obaja :). Vyzerala som neskutočne, ako posledná vandráčka na svete. Zmoknutá, zablatená a voňala som ako môj pes. Jednoducho aprílová prechádzka v prírode mala svoje čaro.
