Vitálna, udržiavaná pani (hádala by som jej tak o polovicu menej ako má krížikov) s prívetivým pohľadom len s úsmevom začala: „Mám čo-to už za sebou. Bola som mladá, silná a plná entuziazmu. A ten bol hnacou silou môjho úspechu... Žila som v „sladkom“ socializme a v podstate som sa mala veľmi dobre.“
Nedalo sa mi neopýtať: „Prečo?“ A akosi som očkávala odpoveď plnú prežitých skúseností.
„Pre lečo!“ takto jednoducho ma dokázala prekvapiť a pobaviť. „Jednoducho som dokázala pekne žiť z môjho vlastného platu.“ To musím len súhlasiť, myslela som si.
Uvoľnene sa postavila a otvorila rukami debatu: „Pre porovnanie. V roku 2011 z vlastného platu si zaplatím šeky v banke a plat zmizne ako meteorit v čiernej diere. Ešte som nejedla ani nerátala cestovné. Už si vôbec nemôžem dovoliť nič viac... Realisticky smutné a úbohé.“ V tvári človek mohol badať hnev a ľútosť zároveň. Neskombinovateľné pocity sa dnes stávajú realitou.
„Hneď po skončení školy som šla pracovať. Do práce ma odviezol podnikový autobus, tam aj naspäť. Bývala som v ich ubytovni za symbolickú cenu. Z výplaty som minula menšiu štvrtinu na jedlo a drobné výdavky. A ostatné prachy som si pekne odložila na vkladnú knižku. Za dva roky som si našetrila na vlastný jednoizbový byt.“ Len nemo som počúvala a myslela si, že vtedy to bolo ľahšie, tak ako nám to pchajú do hláv, keď príde predvolebné obdobie, že ako nám je teraz dobre, priam úžasne!
„Mala som 20 rokov,“ letmo sa usmiala, „a toto všetko úplne sama, vlastnými silami som dosiahla. Dokážu to aj dnešní mladí ľudia? Alebo je to tak, že väčšina je na Úrade práce?! Žije s rodičmi, trápi sa o svoju existenciu a môže, len tíško závidieť dobu, kde bola možnosť práce. Žitia bez dnešných stresov, nervákov, krivých pohľadov a strachu, čo bude zajtra. Budeme mať ešte svoje pracovné miesto aj na druhý deň?! Alebo nás nahradí niekto, kto bude robiť ešte za menej ako minimálnu mzdu? Nebude sa sťažovať, pekne bez reptania si utiahne opasok o ďalšiu dierku a bude aspoň IN, lebo anorektičky sú dnes v móde...“
Neviem ako vy, ale ja som si tak uvedomila, že vlastne skutočne každý deň žijem v strachu, že kedykoľvek mi môžu po príchode do práce dať výpoveď. Tak by sa spustilo domino záťaží a boj o „život“. Žijeme v spoločnosti, ktorá jednoducho počíta s tým, že do domácnosti prúdia dvoje výplat. Z nich ledva platíme šeky, pôžičky, stravu a radosti ako kino, či koncert si radšej odoprieme (nebodaj nejeme mäso ale radšej vifonky, aby sme sa občas vytiahli, že my si to môžeme dovoliť, keď príde Depeche na Slovensko – Bratislavy). A štát sa uspokojí s tým, že občan, ktorý je toľko spomínaný len každé 4 roky, je schopný vyžiť z minima a že správna Slovač si odoprie večeru, len aby sme mohli zaplatiť vyššiu výplatu riaditeľovi francúzskej banky.
Potom sa ani nie je čo čudovať, že ľudia poslednú dobu tak často spomínajú na tie ani nie tak staré časy. A pravdupovediac, nezávidím mladým dnešnú situáciu, kedy je boj už aj o miesto upratovačky, kde uprednostia vysokoštudovaného človeka so zameraním na narábanie so záchodovou kefou.
Kam sa takto dostaneme a čo sa zmení hádam už konečne k lepšiemu, sa dozvieme snáď na rok. Verím, že i Slovák má určitú hranicu a chce sa mať aspoň tak dobre ako pred rokmi, aby sme mohli povedať: „Som hrdý na to, že som Slovák a mám sa dobre v tejto zemi!“
