- Tak to teda nie! Snáď nechcete toho psa zobrať do vody?! Ja si to neprajem.... - Mladá žena sa ozvala:
- Je to čistotný domový pes aj sa s nami kúpe vo vani. Je aj zaočkovaný, nebojte sa, nič sa vám nestane. - Pán ale zvyšoval hlas a hnev v ňom stúpal. - Tak to nie !!! Psy sa nemajú čo kúpať v jazere, tu sa kúpu aj malé deti.
- No vravte si čo chcete, môj pes do vody pôjde. Pozrite sa len na ľavú stranu, tu sa kúpe neviem koľko percentuálna menšina obyvateľov tmavšej pleti a to vám nevadí?
- Viete čo ste práve povedali?! Ako môžete takto porovnávať?
- Žltačku hravo dostanete takto! Vy ste nepočuli, čo práve skríkol ten malý chlapec? Že sa „vyčúral“ do vody?! Tak, istotu mám aspoň v tom, že môj pes toto neurobí.
Á viete čo, mňa váš názor nezaujíma. - To už pána prosila jeho manželka nech prestane a len som sledovala či na tento pikantný rozhovor nezareaguje tá „menšina „ ležiaca 5 metrov veďla nás a ako sa to vlastne všetko vyvinie. Pes do vody nevošiel. Mal viac rozumu ako my ľudia a možno aj chápal, čo sa deje, veď od zvierat by sme sa mali čo učiť! Pekne si ľahol k deke a jeho pani šomrajúc na netolerantnosť, si ľahla tiež. Plávať sa neodvážila, čo ak by niečo chytila? A nakoniec aj mňa chuť prešla po tom všetkom, čo som počula a vedela, že niekto si tam urobil svoju potrebu. Zbalili sme svoje veci a odišli.
Vybrali sme sa na vzdialené jazero vyskúšať teplotu vody a zistiť podmienky na kúpanie. Ľudí tam ani nebolo, ale zato slniečko nádherne oslňovalo celé jazero a voda sa trblietala, ako keby na nej plávalo samotné zlato. Urobili sme pár záberov na uchovanie tejto chvíle a vybrali sa k vode. Tu bol strmý zráz a okolo samé balvany až k vode, aj v nej ich bolo neúrekom. Prístup bol krkolomný, ako keď leziete v Tatrách po skalách. Len tu to smerovalo dole. Našťastie sme došli až k vode. Kamene boli obrastené riasami a machom a nepríjemne sa to šmýkalo. Len čo som stála na kameni po členky vo vode a dole bola pekná hĺbka doslova som sa hodila na hladinu jazera. Príjemná bola tá chladivá tekutina, čo ma pohladila po tele ako balzam a schladila moje rozpálené telo. Deti sa báli. Nepríjemné riasy a mach ich odrádzali, ale napokon nasledovali môj príklad. Húfy malých rybičiek plávalo s nami a miestami aj vyskakovali nad hladinu. Niekde aj väčšie kusy lebo to pekne zašpliechalo až sme sa strhli. Zaplávala som si znamenite, ale keď sa bolo treba vybrať von, nebolo to nič príjemné. Neboli sme v bazéne so schodíkmi a balvany boli obrovské a vysoké. Skúsila som iné zákutie v domnienke, že snáď tu to bude prístupnejšie. Mýlila som sa. Ako prieskumník som sa snažila vyskúšať, či je už dno a tak som opatrne kládla nohu dole a vtom sa to stalo. Miesto dna som sa dotkla rias a tie boli husté a nepríjemné a zľakla som sa. Strach mi zastavil prívod krvi do mozgu a jednala som skratovo. Stiahlo ma to dole a ja som cítila ako moje pľúca zaplavuje voda. Reflexne som sa nadvihla a dostala nad hladinu. Dcérka ma z brehu pozorovala a kričala
- Len pokoj mami a zhlboka sa nadýchni. - Mala o mňa veľký strach. Neviem čo som spravila, ale ľahla som si na chrbát a zhlboka dýchala a plávala k druhej strane skál. Môj manžel ani nevedel, čo sa deje. Bol od nás ďaleko a skúmal okolie. Vyliezla som s veľkou námahou a to mi ešte pomáhali lebo tie skaly boli nepríjemné a šmýkalo sa na nich. Deti skonštatovali, že tu sa kúpať isto neprídeme už nikdy, lebo je otrasný prístup do vody. Mne sa tu však páčilo a sediac na kameni som sa sušila vďaka slnečným lúčom a rozmýšľala ako málo stačí a váš život môže aj skončiť. Smrť utopením je isto strašidelná.
