Divoká kytica

Prišiel za mnou taký starší pán, že má tak asi meter vysokú keramickú vázu a potreboval by do nej naaranžovať nejaké kvety. Poradiť si nenechal, vyberal sám a takú zmes aj rôznorodosť, čo ani ja sama s veľkou dávkou fantázie, som si nevedela predstaviť spolu. Nevadí, pomyslela som si, jeho vkus a jeho výber, snáď to bude pekné. No priznám sa popravde chcela som sa ho zbaviť a tak som mu navrhla, nech tu vázu donesie do predajne, aby som ju videla a urobila kyticu na mieru. Nemohla som ani tušiť, že do 15minút príde tá váza osobne aj s majiteľom. Tak mi treba, „ušila som si bič sama na seba.“ Milo sa na mňa usmial a dohodli sme sa, že do hodinky mu tú kyticu vytvorím. Tak akonáhle sa mi predajňa vyprázdnila pustila som sa do tvorby. Majiteľka, keď zbadala tie výbery kvetín, kde k tropickej antúrii som pridala poľnú slnečnicu a divé maky s orgovánom, len pokrútila hlavou a vyjadrila sa, že je to veľmi divoké. Vysvetlila som jej, že to bolo prianie zákazníka. Nielenže nemala pochopenie pre tie kvetiny, ale ešte ma vyhrešila, že ako som si dovolila dotrepať do jej predajne cudziu vázu a či mám málo práce, keď beriem zákazky takto nečakane. No super, pomyslela som si, moja obetavosť je normálne ocenená nad moje očakávanieJ. Miesto pochvaly za snaživosť ma ešte vyhrešia. No neodradilo ma to a tú kyticu som pekne urobila s láskou ako všetko, čo robím a vsadila ju pekne do tej vázy, podotýkam tie kvietky boli umelé a tak aj trvácne. Váza bola položená oproti dverám do predajne a keď som sa na ňu zadívala trochu dlhšie začala sa aj mne samotnej páčiť. Dôležité, ale bolo, aby sa páčila pánovi, pre ktorého bola určená. Nedočkavo som čakala kedy príde a na jeho reakciu. Dočkala som sa. Keď som zbadala ako prichádza k dverám, ktoré som mala otvorené a hľadí na môj výtvor bola som spokojná. Jeho očká žiarili ako malému dieťatku a od dverí volal: „To je nádhera, takto som si to predstavoval.“ Podišiel k váze a ja som dodala: „Takže sa vám páči?“„Samozrejme, je to krásne!“ „Viete, keď niečo robím, tak do toho dávam kúsok svojej duše a to asi preto je tá kytica tak krásna, lebo v nej máte aj kúsok mňa.“ Urobil niečo nečakané, čo som zatiaľ nikdy nezažila. Poklonil sa mi až po zem, tak ako to robievajú poslovia pred kráľovnami. Takto mi dal svoju najväčšiu úctu, akú som doteraz za svoju prácu mohla dostať. Keď opúšťal obchodík, tak sa so mnou lúčil so slovami: „Budem na vás myslieť, keď už domov si nesiem aj kúsok vašej duše...“