Dážď ju pripraví o povesť neprajnej krajiny.Prestanú sa jej báť, jej komplikovateľnosti a nevľúdnosti. Prestanú jurešpektovať, nahrnú sa a pomaly zničia. Stratí sa, stratí svoje meno, alestratí tým i to, čím je. (Naozaj?) Nebude viac nevľúdnou púšťou, ktorou savydá len zopár odvážlivcov s horúcimi hlavami. Nevľúdnou, pretože nikdynikomu nedovolila ňou prejsť.
Keď dovolí sama sebe poznať lahodnosť pociturozplývajúcej sa kvapky pomedzi svoje piesočné zrnká, už nebude taká silná,nepokorená v očiach domorodcov.
No kvapka nikdy nepadne len jedna, samotná.
Na púšti zúri piesočná búrka a rozfukujedažďové oblaky, ktoré sú tu vzácnejšie než slnečné lúče. Prídu lenv určitú dobu, vie ... a predsa nedovolí, lebo má strach, že prestanebyť taká, aká bola doteraz ...
Ach, ten strach ..., tie obavy ...
