Pred lekárňou som pri parkovaní nevedomky prekročil deliacu čiaru, čo si všimla udržiavaná pani, ktorá práve prechádzala okolo. Zaklopala na kapotu auta. "Mladý muž, neparkujete správne." To už bolo na mňa priveľa. Kráčal som bez slova preč, sledovaný jedovatým pohľadom. Za stieračom ma čakala správa od mestskej polície. Pokuta 5 Euro za nesprávne parkovanie. "Ordnung muß sein!"
V Nemecku je zvyk ľudí napomínať, hoci aj za malé priestupky, vycibrený do dokonalosti. Upozorniť rodičov na zlé výchovné metódy, nebáť sa zapliesť do bitky na zástavke metra alebo upozorniť políciu na podozrivé správanie, je považované za morálnu povinnosť. Možno za to môže historická skúsenosť, že byť ticho má často fatálne následky.
Na Slovensku sa bojíme aby nás naša angažovanosť nestála výsmech, poníženie alebo
dokonca život. So sklopenou hlavou a rýchlym krokom radšej utekáme pred verejnými konfliktmi, nenapomíname dorastajúce deti, bojíme sa zasiahnuť, keď niekto na chodníku vyhodí krabičku od cigariet.
Aj keď ma nemecká pedantnosť dokáže niekedy poriadne vytočiť, je mi sympatické, že ľudia tu nie sú voči sebe ľahostajní. Pomaly si začínam uvedomovať, že ak múdry ustúpi, hlúposť vyhrá bez boja.
