Moja záznamová technika

One republic je skupina, ktorú som vždy registrovala, a povedala som si, že ak tu raz prídu, jednoducho na ich koncert pôjdem, nech by sa dialo čokoľvek. A v septembri si tak surfujem po internete a čo nevidím...Native turné. Bleskovou rýchlosťou som to oznámila snúbencovi, jeho sestre, jednoducho všetkým, čo ich majú radi. Niektorí reagovali: ,,To sú ktorí?" Tak sme im poslali tie známe skladby. "Jáj, tak to ideme!" Nie sme z Bratislavy, a tak sme našu cestu na One republic poistili skorším príchodom. Zložili sme si veci na byte a vybrali sa do Incheby. Teda, mysleli sme si, že sme sa vybrali do Incheby. Skončili sme na letisku, a tak si krúžime, ťaháme papieriky a vozíme sa zadarmo. Veď to občas poznáte - sedlák v meste. Napriek menším problémom s letiskom sme dorazili včas. Chlapi si stihli kúpiť pivo za dve ečka. My sme si postáli v rade na ženských véckach a popritom sme zistili, že celkom zvyšujeme vekový priemer všetkých fanúšikov. Prišli sme na svoje miesta, trošku v šoku, že keď sme ich v septembri objednávali, určite boli v strede, a nie na kraji. Tak sme zostali na kraji. Všetko bolo dokonalé, keby si pred nás nesadol čerstvo zaľúbený vášnivý pár. Kým si ústne dutiny skúmali pred koncertom, tak nám to až tak nevadilo, ale keď v tom pomerne často pokračovali aj počas koncertu, mali sme s tým vážne problémy, keďže sa to odohrávalo priamo pred nami. A tak moja otázka na nich znie: "Prišli ste na koncert alebo na prehliadku ústnej dutiny?"Tieto kvázi nepríjemné, ale aj úsmevné situácie zakryl One republic. Prečo? Lebo jednoducho milujem hudbu. Stálo to za to, aj keby tam bolo milión bozkávajúcich párov, a aj keby som sedela niekde vzadu. Nepotrebovala som žiaden foťák, tablet, ani mobil. Mal ho tam každý druhý človek. Neboleli ich ruky? Mňa by z 90 minútového držania určite áno. Viem, že človek si to chce zdieľať a sharovať so slovami "Aha, kde som bol" a "Aha, on ma chytil za ruku"Neviem prečo, ale keby som foťák mala ja, použila by som ho raz, možno dva razy. Nebaví ma robiť záznamy. Viem,že keď teraz zavriem oči, celé si to predstavím, pracuje to, čo som tam nechala. Svoje spievajúce a tancujúce srdce. Privriem ich, a som v Inchebe, počujem spievať dav, počujem svoju obľúbenú pieseň, cítim ruku milovaného človeka, s ktorým som si vychutnávala tie vzácne chvíle. A tak sa pýtam, prečo si dnes človek potrebuje všetko uchovať na rôznych technikách a zabúda na tú najdôležitejšiu vo svojom živote. Na techniku srdca, predstavivosti, vychutnávania si života.Jednoducho byť tam kde som, nič viac, nič menej.[/content>