On na kolieskových korčuliach, ony so zmrzlinou. Chvíľku sme sa rozprávali, on mi vysvetlil, že sú rómky (čo vôbec nemusel, lebo mi to bolo jasné). Tak som sa pýtala, čo s nimi robí. Odpovedal, že ho vytiahli na zmrzlinu, že s nimi "pracuje". To znamená, že im pomáha s matematikou a slovenčinou, s ktorou majú veľké problémy a tie im spôsobuje nielen pravopis, ale aj čítanie..
Samozrejme mi to nedalo a opýtala som sa, prečo to robí. Niežeby som mala predsudky, to teda nie, len ma zaujímalo, prečo.
Filip (týmto ho pozdravujem) odpovedal, že sú to úžasné dievčatá, ktoré sa snažia a dá sa im pomôcť aj so školou, aj s rôznymi inými problémami.
Veľmi ma to oslovilo. Nemusel to robiť. Nemusí im pomáhať. Ale chce.
Mohol si povedať, že ho do toho nič a veď čítať, písať, vybrané slová, atď..., ich majú naučiť v škole. No on im napriek tomu pomáha.
Potom som sa s tými kočkami zoznámila. Boli veľmi milé- až na to, že mi vykali, pretože som sa cítila ako storočná teta :).
Rozprávali mi, že s matematikou problém až tak nemajú, ale tá slovenčina. Ani sa im nečudujem :).
Tak som im navrhla, že im trošku pomôžem, ak chcú. Veď čo by som bola za študentku slovenského jazyka, keby som tak nespravila, však :)?
A ony sa normálne tešili, že niekto o nich má záujem a chce im pomôcť.
Pre mňa to bolo poučné. Keď som bola dieťa, resp. mladšia, ani mi nenapadlo učiť sa (no, to sa mi nechce ani teraz.. ), ale dievčatá sa tešili.
Dúfam teda, že im budem môcť trošku pomôcť. A že ma ony naučia trošku po rómsky..
