Myslela som si, že to, čo som robila doteraz, budem robiť navždy. ALe, keď som videla tých "mladších"- o celých 5 rokov:), ktorí boli rovnako zapálení pre vec a nesmelí, ako kedysi my, došlo mi, že už nás má kto vystriedať. Náš čas prešiel, sme na vysokých školách a nemáme veľmi čas sa venovať "mimoškolským činnostiam" až do tej miery ako kedysi.
Ale je mi smutno, veľmi. Že skončilo obdobie, keď sme blbli, smiali sa na hlúpostiach, mali kopec voľného času a ... a boli len spolu... nezamýšľali sa nad vážnymi vecami...
Boli sme mladší... a ja som si myslela, že som nenahraditeľná.
Fakt!
Teraz si to už nemyslím, viem, že ma dokáže nahradiť hocikto. A vlastne, ani nenahraditeľná byť nechcem.
Chcem, aby ma nahradili iní:).
Znie to zvláštne, ale... je lepšie, ak Vás má kto nahradiť, lebo to znamená, že ste to toho niekoho naučili.. že to bude pokračovať aj bezomňa.. a niekto iný zažije ten super pocit, keď môže niekomu pomôcť.
Ale reálne,.. Jeden človek mi raz povedal, že to, čo robia ľudia nahraditeľné je. Nenahraditeľné je to, kým sú.
Možno tento môj článok nie je nič moc. Ani nie je, len som potrebovala napísať, čo si myslím:).
A že tým mladším držím palce a verím, že si to všetko užijú minimálne tak, ako my:)...
