Myslím, že sa nechápeme, a niekedy sa o to ani nesnažíme. Veď načo, však. Prečo sa snažiť pochopiť zranenia iných, keď mám dosť vlastných.. A potom sa sťažujeme, že sme sami. Ja nie som výnimka, nikdy som to netvrdila. Ale myslím, že je úplne hlúpe domýšľať si veci a robiť ich inými, ako naozaj sú a prekrúcať fakty. Áno, každý vidí veci inak a tak trochu si ich skresľuje a aj pravda je dosť subjektívna vec. Ale zranenia si spôsobuje každý sám. Máme nejaký ideál a myslíme si: „Takto to určite je.“ Ale nie je. A potom to príde.. nekonečné depresie a plače, hriechy a pády, zlyhania...
Neviem, môže za to neochota komunikovať, nedokonalosť nás, ľudí, alebo iba to úplne staré, obyčajné a hlúpe sebectvo a pýcha?????
Ja viem... Viem o svojich chybách. Ale aj tak to tak bolí, keď zistíte, že skutočnosť je iná a vy sa s ňou musíte zmieriť, či chcete alebo nie. Je to tak hrozne ťažké a niekedy nás to stojí všetky sily, čo máme. Ale stojí to za to. Stojí to za všetku námahu, lebo tým, že povstanete z pádu, dáte šancu nielen sebe, ale aj Bohu, ktorý to, že ste odvážni a chcete, určite nenechá bez povšimnutia a podá Vám svoju ruku. Nenechá predsa spadnúť to, čo sám stvoril a čo nadovšetko miluje. TEBA. Je to tak krásny pocit. Len keby sa TEN Boh tak často neskrýval... Alebo sa skrývame my??? On nás hľadá... Kričí, volá, ale my sme zablokovaní... Tak sa konečne otvorme, nechajme ho, nech k nám hovorí a ukáže nám veci, ktoré má pre nás pripravené...
Nech nás objíma láskou a zahalí SEBOU... On vie... On chápe. Posiela ľudí. Prijímajme ich....
