Celkom dobre si dokážem predstaviť, ako by mi odpovedali niektorí ľudia.Ako napr. veď idem do školy, práce... bla bla bla...
Ale kam spejeme svojím životom? Snáď mi nechce niekto povedať, že žije len tak, nič tým nechce dosiahnuť.. že len prežíva deň za dňom, živorí, nevidí nič pekné a dúfa, že sa z tohoto sveta čoskoro poberie niekam preč...
Má takýto život zmysel? Mám pocit, že my, podaktorí "zdraví" ľudia už od života nič nečakáme. Zmizol optimizmus a bezstarostný smiech, zmizla nádej a radoť z maličkostí, akými sú padajáce kvapky dažďa, smiech malého dieťaťa, či pohľad na oblohu psoiatu hviezdami. Mnoho ľudí už nedokáže žasnúť.
Dokážu hundrať, nadávať, kričať..
A svet sa stáva omnoho bezútešnejším miestom..
Tak som si položila otázku kam kráčam ja.
Do neba. Stále vyššie a väčšinou proti prúdu. (ako mi raz povedal jedne človek :"Po prúde rieky plávajú len mŕtvoly"). S radosťou, pretože bez nej by mi bolo ťažko a o to ťažšie ľuďom okolo mňa. Kto by sa rozprával a bol by rád s večne zamračeným, uhundraným stvorením?
Chcem, aby ľudia zo stretnutia so mnou odchádzali aspoň o trochu vesleší, možno s nádejou, že "bude lepšie." Aj keď to nie je jednoduché.
Ale čo v tomto živote je JEDNODUCHÉ? Nič, čo by stálo za to. O veci, ktoré sú hodnotné, ktoré za niečo stoja, je potrebné bojovať.
Dlho a ťažko, ale ak je človek vytrvalý, tak s dobrým koncom...
Idem tam, kam ma vietor zaveje s otvorenými očami, otvorenou mysľou i srdcom a snahou spraviť tento svet lepším, krajším...
Chcem podať otvorenú ruku tým, ktorí si myslia, že za nič nestoja a sú sami uprostred davu.
chcem byť ČLOVEKOM, nie zvieraťom..
Možno, možno je to trochu idealistické.. Ale radšej budem mať veľké ciele a splním aspoň časť z nich, ako len tak sedieť, mračiť sa a hnevať, že nikto nič nerobí..
A čo, kam kráčate vy???
