Aspoň - Lukášovi (manželkin 10 ročný syn z jej prvého manželstva) som trošku ulahodil, lebo chcel ísť na nejaký hrad - ale na taký, kde je sprievodkyňa. Nechcel ísť na zrúcaninu. A tak som vybral - kaštieľ vo Svätom Antone (predtým Antol). Keď sme cez Banskú Štiavnicu dorazili do dedinky Sv. Anton, z diaľky som uvidel mohutnú budovu kaštiela. Niekedy dávno som tam bol (už ani neviem kedy, či so základnou školou alebo s rodičmi), ale na podrobnosti si veru nepamätám. Pri zaparkovaní nás slečna s úsmevom "obrala" o 30 korún parkovného. Hovorím si - pokiaľ je to na rozvoj obce, tak to beriem. Pokiaľ by mal parkovisko v prenájme nejaký miestny podnikateľ, to by sa mi už nepáčilo. Ale čo by som zmohol - nič, jedine zaparkovať niekde v dedine. A pešo šlapať ku kaštielu. V ten deň sme mali na vstup šťastie. Vstup začínal za nejaké tri minúty od nášho príchodu. Trošku ma zarazilo vstupné - 100 Sk dospelí a 50 deti. V Čechách som navštívil dva hrady, kde vstupné bolo 70 českých korún... Ale zase - čo narobím.... No ale kaštieľ je skutočne úchvatný, impozantný, dokonalý, perfektný..... a neviem ešte aký..... :-) Jedným slovom - fakt je pekný.Po skončení prehliadky si Lukáš kúpil (presnejšie - ja som mu kúpil) pištoľ (detský ošiaľ) plus 50 guličiek do neho. Jeho šťastný výraz bol neprehliadnuteľný. Vtedy by bol položil za čokoľvek aj život... Mal predsa svoju zbraň...! Spýtal som sa ho, či sa nepôjdeme pozrieť na Sitno. Reku - keď sme už tu. Je tam zaujímavá rozhľadňa. Povedal mi, že mu to je jedno a že môžeme ísť. Veď mal predsa pištoľ. A tak sme sa tam vybrali.Sitno - najvyšší vrch Štiavnického pohoria dosahuje výšku 1009 m.n.m. A na jeho vrchole stojí rozhľadňa takmer 300 rokov stará. Postavili ju v roku 1736. Táto "filagória", ako ju ľud nazýval, mala pôvodne výšku len 7 m. V roku 1852 udrel do nej blesk, spálil ju, a tak stála ošarpaná a opustená. Opravili ju až po 34 rokoch.... A funguje dodnes.Na konci dediny Sv. Anton je za družstvom odbočka doprava (cestu som si predtým zistil na informáciách v kaštieli). Ťahala sa nejakých 5 kilometrov do kopca. Až sme narazili na závoru. Ďalej sa už nesmie ísť. Teda nemalo by sa (na vrchole som videl asi 8 áut - neviem či to boli zamestnanci vysielača alebo kto vlastne). Od zaparkovania to malo byť asi kilometer - až kilometer a pol. Tak som nechal auto na lesnej ceste. Aj som sa trošku bál o auto - nechať ho len tak "voľne pohodené". Viete, deformácia súčasnej doby. Lebo sú rôzni srandisti, ktorí zo zábavy - napr. vypustia kolesá.... alebo ho nebodaj ukradnú.... Na lesnej ceste - nikde nikoho, takže zlodeji tu môžu mať raj. A tak sme sa vybrali ten kilometer "vzhúru" do kopca. Slnko neúprosne pražilo, tieklo zo mňa, spotený som bol hádam "aj za ušami". Lukáš tiež ťahal z posledného. Aj mi hovoril, či sa nevrátime, ale presviedčal som ho, že za chvíľu tam už budeme. Aj keď som sám nevedel ako dlho pôjdeme. Oproti nám po ceste sme stretali koscov a hrabačky.... Zrejme brigádnici, lebo okolité lúky boli čerstvo pokosené.No a vtedy to prišlo. V diaľke som uvidel budovu rozhľadne. Radostne som si vydýchol a posledné desiatky metrov som už ani nevnímal. Dnu v rozhľadni bolo príjemne chladno. Zapísal som sa do návštevnej knihy, trošku sa vydýchal a vyšiel schodami na poschodie - tam kde bola rozhľadňa. Výhľady do okolia boli perfektné. Bolo vidieť Banskú Štiavnicu a iné dedinky (ktoré samozrejme nepoznám). Po nabraní dychu a oddýchnutí si, sme sa pobrali smerom dolu.Mal som dojem, že Lukyho to veľmi neoslovilo.... popozeral sa, posedel, napil a - už ideme dolu..... :-) Asi štýlom - no tak som tu a môžem ísť naspäť.... :-) Povedal som, že si oddýchnem, usuším sa od potu a pôjdeme späť. A tak aj bolo. Kúpil som si ešte pamätný list (za výstup na Sitno). Na vrchole v to popoludnie bolo pomerne veľa ľudí - pred nami tam prišli asi 10 cyklisti, sedeli tam a vegetili, pri rozhľadni bolo pár detí, hneď za nami prišla nejaká rodina s deťmi. Keď sme schádzali, na vrchol smerovala ďalšia skupina asi ôsmych turistov s deťmi. Dolu sa síce išlo už lepšie, ale pomalšie..... Človek musí kolenami "brzdiť" a preto ide pomalšie. Keď sme zišli ku autu, popozeral som ho - nič mu nebolo. Kameň mi odpadol so srdca. Ešte doplním, že po ceste bola odbočka na starý hrad Sitno. Presnejšie - zvyšky hradu. Lenže Lukáša by som na to už nebol nahovoril. Asi mal toho dosť. A aj ma trošku "poháňal" - že "....poďme domov....", lebo tam ho už čakali kamaráti. A chcel sa určite pochváliť množstvom guličiek do pištole.... Keby bolo na mne, na rozhľadni by som si posedel aj dlhšie, pokochal sa okolím, pozriel ešte hrad a až tak išiel domov.... No, čo už.... Ale určite sem ešte zavítam....___________________________________________pozn.: článok je písaný voľnou, trošku "uletenou" formou
