Z obecného rozhlasu v malej dedinke Vyšný Klátov neďaleko Košíc púšťali melancholické tóny, ľudia (domáci aj cudzí) sa pomaly schádzali v miestnom dome smútku. Uprostred neho bola umiestnená rakva s rozmermi niekoľko centimetrov krát niekoľko decimetrov, na nej fotka človeka z čias, keď sme ešte dúfali v zázrak.
Prečo to vôbec spomínam? Lebo chcem vyjadriť svoje uznanie a veľký obdiv obom rodičom siamských dvojčiat. Ale najmä mamke, že sa rozhodla risknúť to s ich príchodom na svet. Ukázala tým jednu vec - že sa o život vždy oplatí bojovať. Možno si pomyslíme, že nakoniec aj tak všetka snaha zo strany lekárov, či obeta zo strany blízkych bola úplne zbytočná. Ja si to však vôbec nemyslím. Tu nejde iba o nové poznatky v medicínskej oblasti. Ide o odvahu. Odvahu postaviť sa nepriazni osudu. Odvahu zveriť sa do Vyššej moci, aj keď napokon nedopadne všetko podľa našich plánov. V jednom z rozhovorov na otázku, čo jej (mamke) dodáva silu, odpovedala stručne: Boh. Po operácii dvojčiat priznala, že sa hanbí za to, že vôbec rozmýšľala o interupcii. Že práve vďaka súhre okolností hodných osobitného zreteľa mohla znovuobjaviť duchovný aspekt života. A ja som doma pocítil hrdosť. Hrdosť, že sa poznám s takou osobou. Marek by bol na oboch rodičov oprávnene pyšný.
Smútočný obrad prebehol dôstojne. Veľmi má oslovil úvodný príhovor staršieho pána (až neskôr som dozvedel, že to bol miestny starosta), potom aj príhovor kňaza - nášho pána farára z KVP. Žiadne veľké elégie sa nekonali. Žiaden škandál, len obyčajný ľudský smútok, niekoľko vzlykov. A veľa zadržiavaných sĺz.
Nedožil sa ani šiestich mesiacov. Napriek tomu sa stal televíznou hviezdou. Nie celebritou z Vyvolených, ani rýchlokvasenou Superstar. Stal sa vzorom. Vzorom nie pre svojich rovesníkov, ani pre svojho bračeka, ale vzorom pre nás. Veľkých, ktorí máme väčšiu či menšiu moc rozhodovať o osudoch iných. Svojím životom nevedomky dokázal, že má chuť bojovať. Bitku prehral, ale vojnu - vyhral. Po našej smrti sa o tom určite presvedčíme.
Marek Müller. Chlapec, ktorý si svoje hrdinstvo nestihol uvedomiť.
st
P.S.: Škoda, že to, čo som prežíval kdesi v útrobach mojej duše, nebolo cítiť aj z večerného spravodajského príspevku v Markíze. Predsa len si ten rozhovor s jednou dedinskou babkou v reportáži o pohrebe mohli odpustiť. Som zvedavý, či by chcel mať redaktor pred celým Slovenskom komentár o svojom pohrebe od tej "najpovolanejšej" osoby.
