Stanislav Takáč
S venovaním... (jubilejná)
k (ne)obyčajnému "výročiu"
Mladý človek z KVP, ktorý sa rád nechá zverbovať na akčné podujatia, má kladný vzťah k aktívnemu športu a aktívnej hudbe, často sa šprtá v zákonoch, politike (a v nose), je veriaci (aspoň dúfam), nepreberá v jedle ani v pití a má rád podlampové podbránové debaty. Človek, ktorý by rád zanechal za sebou stopu... Zoznam autorových rubrík: Mládenca príhody a skúsenosti, Básničky, Rady do života, Stopy v duši
V stredu 24. 6. 2009 (pred vyše polrokom) redaktorka denníka Korzár Jana Ogurčáková napísala článok, ako chcela hovorkyňa košického magistrátu zmiasť novinárov. Záver, ktorý vyplýva z tohto autorského počinu redaktorky, je zrejmý – niekto tu klame, zavádza, dokonca za to berie peniaze z verejného rozpočtu – čo potvrdzujú aj takmer všetky rozhorčené príspevky v následnej diskusii pod článkom (môj príspevok rozhodne nestačil na zmenu myšlienkových nálad diskutujúcich, i keď dodal trochu iné svetlo do celého prípadu). Nakoľko Luciu Mihokovú, ktorá je hlavnou postavou celej kauzy, osobne poznám už pomerne veľa rokov, nedá mi neuviesť zopár (nielen) holých faktov o celej udalosti v duchu hesla – nech si každý vytvorí svoj vlastný názor. Je to potrebné aj preto, lebo teta Ogurčáková si z tejto atraktívnej témy vytvorila celkom živnú pôdu na neustále otváranie samotnej kauzy a zvyšovanie adrenalínu čitateľov a diskutujúcich.
Nasledujúcich pár veršov obsahuje jeden náznak škaredého slovíčka, ktoré treba brať v umeleckom kontexte celého eurožalospevu. Nevhodné do 15 rokov.
Uplynulý piatok som cestoval s kamarátom a kamarátkou na Víkend dobrovoľníkov do Vysokej nad Uhom. A na ceste autobusom z Košíc do Michaloviec som bol osobným svedkom jedného absolútne nevšedného zážitku. Zážitku súvisiaceho s vyššou formou emailovej komunikácie zvanej hoax.
Za účelom univerzálneho poučenia všetkých mojich kamarátov (a predovšetkým kamarátiek, lebo ony sú v tomto oveľa väčší profíci) si dovolím začať úplne nevšedne a prívetivo: Milí ľudia, ktorí sedíte za počítačom a bezmyšlienkovite posielate emaily, ktoré majú v predmete správy text "Precitaj a posli dalej" alebo "Mozes urobit dobry skutok", či niečo podobné.
Vedeli ste, prečo slovenskí cyklisti na olympiáde v Pekingu neuspeli? Alebo že aj na tvrdých rockových festivaloch letí žltá šiltovka Za slušný život na Slovensku? Tak si nenechajte ujsť nekonečný príbeh o tom, ako sa cyklistický maratón zmenil na Povstalecké putovanie za oslobodením banskobystrického rozhlasu.
Kedysi boli ilúzie dnes ostáva len ticho ticho ako pred búrkou
Niekedy začiatkom novembra roku Pána 2007 som dospel k názoru, že ako človek, ktorý má IČO, by mal mať aj mobil na paušál, rozhodol som sa definitívne vstúpiť do slovenských vôd zmlúv, dodatkov, faktúr... a platenia.
Ďiaľka v ilúzii. Alebo je koniec? Výpoveď dvoch nezávislých vnútorných svetov v jednom celku. (vytvorené v spoluautorstve s Peťou Popjakovou)
Život je plný protirečivých situácií. Už skoro rok ubehol odvtedy, čo som jeho mamke blahoprajne podával ruku pri príležitosti jej sobáša. Druhýkrát som jej ruku podal až teraz - na pohrebe vlastného dieťaťa. Alebo začnem inak. Pred niekoľkými dňami som bol na pohrebe. Na pohrebe človeka, ktorého som nikdy nevidel naživo, napriek tomu som ho považoval za spolurodáka a pri poslednej rozlúčke s ním sa mi tlačili slzy do očí. Marek Müller.
Neskutočne jednoduchý príbeh napísaný podľa skutočnej udalosti. Príbeh o tom, ako za štyri minúty možno dospieť k zvláštne príjemnému pocitu.
Svoje mnohoročné skúsenosti s behaním pri rôznych (ale najmä tých najvšednejších) príležitostiach som sa rozhodol dať na papier. A vzniklo z toho Desatoro. Autor neručí za jeho možné následky a dôsledky.
Bol som svedkom jednej udalosti. Skutočnej a trochu zvláštnej.
Niečo, čo mi prebehlo hlavou koncom leta 2005... na znak vďaky