Sú menšie obavy, že neprídeme anido Popradu. Stierače fungujú, ostrekovanie nie. Predné okná elektrické, strešnéokno otvorené, všetci nás predbiehajú...Cítime sa cítime... Pohodlne sme sateda usadili, vyzuli topánky, kým nám nohy ešte moc nepáchnu. Rišo pozerá rusko- slovenský slovník, vraj už azbuku niekde videl. Ideme okolo Krpelian, kývamMaťovi a Aničke, držte sa tu kým sa vrátim. Prvé technické problémy sozapaľovačom. Budoši ho šmahom ruky vypáčil. Nastal čas oprášiť azbuku, somzvedavý čo sa na mňa nalepilo za ten rok a pol čo som chodil na ruštinu.Najprv nás ešte predstavím publiku. Takže podľa abecedy. Richard Pilnik, geodet,mám pocit, poloamatérsky fotograf.
Technika stála viac než auto, dvakrát viac.Vlastne je to jediná cenná vec v našom aute. Michal Budoš, všemajster, brňáckyekonóm, dobrodruh od srdca.
Práve on to bol sám veľký Michal, ktorý prišiels nápadom stráviť leto na Ukrajine. Vraj to počul v dákej pesničke,ktorú nám potom neustále omieľal. „Leto na Ukrajine“. Otca mal prieskumníka,som zvedavý koľkokrát s jeho navigačnými schopnosťami zablúdime. RadekMatuščík, jediná zahraničná posádka nášho auta.
Za Československa to bývalovždy, že išli traja Češi a jeden Slovák. Doba sa mení a dnes je tonaopak. Jedna vysoká škola mu nestačí, budúci ekonóm, možnože advokát, možnozostane naďalej len metrošom. Ja, Stanislav Thomka, skoro učiteľ, skoroposlanec, dieťa šťasteny, call operator a bezpečák.
Cítim smrad... Ružomberok...Neuveriteľné teplo, pokračujeme v striptíze. Predbehli sme prvé auto, bohužiaľstojace. Chalani sa začali baviť o hviezdných vojnách, neznáma to oblasťpre mňa, idem sa konečne pustiť do tej ruštiny pre samoukov. Prelistoval som torýchlo, napodiv som si aj niečo pamätal. Posádku som naučil zopár užitočných slovíčok„zdrávstvuj, do zdrovia a sabáka“. Trošku poprchá, ale na nálade toneuberá. Odolávame prvému pokušeniu, folklórny festival vo Východnej. Ľudí namraky, na oblohe tiež mraky.
Máme za sebou aj prvú stopárku. Žena. Vlastne žena s deckom. Ženas deckom? Zlé znamenie. Poprchanie sa zmenilo na regulérny dážď. SmerPrešov, pre všetkých degeshow, čo to robia pre show. Posledná zástavkav civilizovanom Tescu. Začíname si uvedomovať, že najbližšie noci strávenépod holým nebom si vyžadujú zásobu repelentov. Večer sme strávili naZemplínskej Šírave. Prišli sme už po tme a všade bolo mŕtvo, len jedny kolotočez diaľky svietili. Auto sme odparkovali a išli sme skontrolovaťmiestne prímorske bary. V každom z nich bol aj gril a neuveriteľnerozplívajúca sa vôňa ražniči. Museli sme však odolať týmto pochúťkam. Dali sme si totiž záväzok, žepokiaľ všetko z auta nezjeme nebudeme nič kupovať. Samozrejme okremkvapalín ako benzín, pivo a cola. Prvý bar nič moc, v druhom chýbalidvere na záchod, ale v tom treťom, tak tam to stálo za to. Údajne sa totam volá „Koliba“. Ten kto tam bol vie o čom hovorím. Obsluhovala Vás užniekedy Anna Kurnikovová? Ak nie, je na čase to tam navštíviť. Neskutočne milé,zlaté, usmiaté blond dievča. Biele nohavice, krásne telo, v očiach iskra. Chcemnavrhnúť Nobelovú cenu pre toho kto vymyslel biele obtiahnuté nohavice. Klobúkdole. Chceli sme sa s ňou aj odfotiť, ale zhodli sme sa na tom, že sícemáme dobrý foťák, ale asi by nebol schopný poňať jej skvelý výzor a šarm. V nocisme si rozprestreli na pláži pri vojenskej zotavovni a sladko sme zaspalipod vplyvom reflexívnych útržkov z Koliby. Celú noc sa nám nedá pretočiť nabrucho...
