Otvorím oči lepšie a hneďakonáhle začnem vnímať zisťujem, že je pred nami piatok trinásteho. Dnes sa námneodporúča ísť na cesty. Osobne nie som poverčivý, ale ďalší deň strávený na zlatistejpláži nám uškodiť nemôže. Rozkladáme deku a šup s ním do nienajteplejšej vody. More bolo posiate medúzami, bolo ich tam celkom hojne. Raňajojky,ako mäso z konzervy s príchuťou piesku. Tomu sa fakt nedá odolať.
Čas smezabíjali vykopávaním jamy, aby sme sa mohli do nej neskôr zahrabať, keď smezistili, že tadiaľ cesta domov nevedie.
Poblízku nás sa nachádzal plážový bar,ktorý nám hneď padol do oka, keď sme išli popri ňom. Už nie plastový nábytok,ale pekné pivárske lavice. Staropramen za 20, dobrý výhľad na pláž, automats plyšákmi. Sedíme a ako vďačná téma sa nám zdá komentovať výzorukrajinských dievčat. V pravidelných intervaloch striedame bars recykláciou v mori. Odháňame od stroja deti a podarilo sa nám vytiahnúť macíka.
Jeden pokus tu stojí nie ako u nás 10 korún ale 2,50. Po dlhšej debate smesa zhodli na tom, že ho darujeme najkrajšej babe v okolí. Napodiv sme savšetci zhodli na devuške v zlatých plávkach.
Bola radosť sa pozerať jejsmerom.
Radek vstal od stola a keď išla okolo nás postavil sa odvážne predňu a spustil po anglicky „sme nezávislá šesťčlenná komisia a sme sazhodli, že si najväčšia kočka na pláži“ Vopred povedala, že nevie po anglicky,ale myslím, že pochopila náš zmysel pre humor a s radosťoua úsmevom na perách prijala od nás tento milodar. Druhého plyšáka, ktoréhosme vytiahli sme sa rozhodli podarovať barmanke, ktorá sa o nás dôkladnecelý deň starala. Však sme boli jej jediní zákazníci. Ešte sme si pri odchodezakúpili v stánku s extrémne hygienickými podmienkami niečo na štýlgyros a boli sme pripravení vyraziť. Posledná noc na Ukrajine je pred nami.Vytipovali sme si dedinku v blízkosti moldavských hraníc, Nová Kosa. Privstupe do nej sa asfalt rázom zmenil na betónové kocky.
Zastavili sme až zadedinou na poli, kde sme sa chceli rozložiť. Nepríčetným hlasom nás tamprivítala ženská, že čo tam robíme. Ani sme sa jej nesnažili nič vysvetliťa posunuli sme sa o kilometer ďalej. Rozložená plynová bomba,polievočka sa varí, sedíme okolo nej ako v tábore. Do poľa prichádza autoa zastavuje pri nás. Už sme si mysleli, že nás zas ide niekto vyhodiť.Prichádza k nám pán s pozdravom dorbij večer, v rukách držiacdva stredne veľké žlté melóny. Videl chlapcov kempovať tak im doniesol niečopod zub. My ako správny hostitelia sme mu dali na oplátku plechovku Corgoňa a Zlatéhobažanta, toho najlepšieho čo doma máme. Vysmiaty sa vrátil k autaa doniesol nám ešte jeden veľký vodný melón. Volal sa Nikolaja údajne to pole, na ktorom sme boli spadá po jeho statky. Tak, keď násodtiaľ nevyhodil on, tak už nás nemá kto z neho vyhodiť. Piatok trináteholepšie dopadnúť asi ani nemohol. Ak by som mu mal dať známku od jedna do desať,kde desať je najlepšie, tak jedine 10.
