Veci sme len taknahádzali do Kersona, veď za chvíľku sme už doma. Už sa neviem dočkať teplejsprchy, kofolky a pohodlnej postele. Ešte však máme dáky ten kilometerpred sebou. Historicky naladení sme sa presunuli pod hrad a ako správnyturisti sme zaparkovali k nemu čo najbližšie. Obišli sme ho skrz naskrz a okrem dvoch mohutných drevených brán sme nenašli žiadny iný prístupza jeho obrovské múry.
Návštevné hodiny, ručne napísané na priľahlej búdke námoznámili, že sme tu priskoro. To bol ten hlavný dôvod prečo tie dvere bolizamknuté. Vyberáme náhradnú alternatívu, ideme na Drakulov hrad, pre turistov označenýaj ako Bran castle. Netušíme či mal niečo spoločné s lordom, ktorému taklahodila ľudská krv, ale bola z neho spravená vychytaná turistickáatrakcia. Bola veľmi dostupná, fyzicky nanáročná pre nemeckých turistov apreplnená obchodníkmi.
Masovú akciu, do ktorej sme sa vybrali sme rýchlooľutovali. Dav ľudí v smere aj v protismere, nízke stropy, don´ttouch, nefotiť, úzke chodby, vydýchaný vzduch.
No moc nás to nenadchlo. Počasieje pravé letné, Kerson nás čaká v tieni, aj tak sa v ňom nedá dýchať.Odídeme z mesta zas do kľudnej prírody, kde naberáme novú energiu naďalšiu cestu.
Horský kraj, prepletený cestami a domami na samotách.
Na relaxideálne, dovolenka ako vyšitá, na dôchodok si tu prídem zaopatriť dáku tuchalupu. Nachádzame cestu medzi skalami. Jednou podobnou sme už včera išli, alena konci tejto nás čakal jaskynný útvar. Mala diera vo veľkej skale.Normálne, že spoplatnená. Dostali sme ale dvoch 7 ročných sprievodcov, ktorýv tomto zjave prírody boli asi najväčšími úkazmi.
Radek sa ich spýtal, čivedia o tom, že v EÚ je detská práca zakázaná. Anglicky nerozumelinič, ale za to mali naučené frázy zo zošitu typu: „...this is a head ofsnake, this is a small elephant...“ ukazujúc na podivné kamene v jaskyni, ktoré malo pripomínať tieto zvieratá.
Najviac ma dostal asi štvorročné chlapčiatko,ktoré sprevádzalo ďalšiu skupinku turistov. Bolo ho počuť, ale bol taký malý,že vidieť ho nebolo. Cestou späť sme si našli peknú čistinku, asi 3 metre odcesty, kde sme sa vystreli. Potok, pri ktorom sme si ľahli bol studený na kosť.Keď som do neho vstúpil, do mojich bosích nôh sa obuli kŕče.Odvážne sme sarozhodli ohygieniť sa v ňom.
Stálo to veľa síl a odhodlania. Čistý zas naniekoľko dní pokračujeme v ceste. Dlhšiu chvíľu sme nezastavovali, troškuaj poblúdili. Rozhodli sme sa totižto nájsť ten pravý hrad Drakulov – Poinarecastle. Už si ani nepamätám kde sa presne nachádzal. Jediné čo viem, že Laukesvravel, že k nemu vedie 1426 schodov. Neviem kde sa to dočítal, ale ja somich napočítal presných 1500. Trvalo nám večnosť kým sme sa vyhrabali na samývrch kopca, kde sa štítil. Už v polke cesty sme oľutovali to, že sme sanaň vybrali. Hore nás čakala mierne zrekonštruovaná zrúcanina, kde viac bolotehiel červených ako pôvodných. Jasná modrá obloha nám dovolila kochať savýhľadom až do zotmenia.
Rozhodli sme sa stráviť tu noc. 1500 schodov schádzamesmer smerom dolu pre spacáky a vankúš, ktorý ma podopiera už od začiatkunašej expedície. Dolu sme ale nezabudli navštíviť predraženú reštauráciua odniesť si z nej sklenené krígle rumunského piva. Zas raz trepemesa hore, aby sme si mohli povedať: „spali sme na Drakulovom hrade“.
