niekedy so závisťou hľadím na mladučké dievčatá, ktoré poplašene pištia, keď na ních zapíska partia chlapcov... je krásne spomenúť si, že som tiež bola taká... veď každý z nich vtedy mohol byť ten pravý.. ten čo ma strašne romanticky pozve na rande na ktorom padne prvá pusa, odprevadí ma držiac za ruku a potom celú noc strávime smskovaním, kde mi bude stále dookola písať, aká som zlatá a že sa už nemôže dočkať ďalšieho stretnutia... o tom, že to bude láska na celý život sa nedalo ani pochybovať... len nech už to príde... a aj prišlo... bola to láska.. možno aj na celý život, ale nie pre oboch... pre jedného z nás len krátka a bezvýznamná epizódka, bohužial nie pre mňa... prešla som všetkými štádiami umierania lásky.. je to ako rakovina v duši:
Odmietnutie: nie to nie je možné, nemôže ma tu nechať samú... zmetenú z vlastného života, zo svojich túžob a cieľov, veď on bol ten, čo mi udával smer.. určite sa vráti...
Hnev: ako mi to mohol urobiť? mne, ktorá som pri ňom stála, počúvala ho.. ktorá sa mu oddala celá, dušou i telom....
Strach: čo teraz urobím? kam mám ísť? o koho sa oprieť, ja to teraz sama nemôžem zvládnuť...
Smútok: prebdené noci, vyplakané oči.... slzy tlačiace sa do oči pre opusteného psíka, rozliate mlieko, jeho toaletnú vodu na inom mužovi.. plač pre všetko a pre nič.....
Zmierenie: len čiastočné a navždy nie úplne... aspoň zatiaľ ... čas ten údajný všeliek na moju chorobu nezaberá...
