Minulý piatok som bola s kamaratmi v saune a po nej sme už tradične zašli doplniť tekutiny. Ako vždy prišlo na predtras mnoho tém. Keďže som tam bola sama žena, takmer som zaspavala pri témach pre mňa čiste neznámych zo sveta počítačov, informačných sietí atď. Prebrala som sa, pri vyhlásení. "Pozeral som na ebay, čo stojí inteligentný záchod."
každý z nás hľadá herca, ktorý bude spolu s nami hrať v divadle nášho života hru pre dvoch... spoliehame sa na to, že bude pri nás stáť, keď nám vypadne text alebo sa potkneme o uvoľnenú dosku na javisku a hlavne na toto predstavenie nikdy nezanevrie, aj keby bolo úplnym prepadákom... čo ale robiť, keď váš partner dostane úlohu v lepšom predstavení a bez vyčitiek vás nechá na tom javisku samého stáť? chvíľku beháte po konkurzoch a bojujete o novú rolu... po čase zistite, že rola vášho života je za vami a už nikdy nenájdete toho správneho partnera... premýšľam ktorá rola bola moja osudová.... pretože niekedy mam pocit, že ďalšiu šancu už nedostanem...
Nedávno som sa motkala v kníhkupectve a prehrňala sa medzi knihami v snahe nájsť nejaké vianočné minidarčeky. Jedno šťastie, že v našej rodine platí zásada, že knihou nič nepokazíš... i keď už som sa poučila, že ak sa chcem vyhnúť ďalšej Steelovej na poličke, je lepšie zostaviť zoznam titulov, ktoré by ma potešili. Takže som v tej hrbe hľadala niečo pre rodinku, ale aj pre seba.. už som mala slušnú kôpku v rukách, keď som zbadala prvotinu od Evity: Všetko alebo nič. Počula som o nej samé chvály, tak som ju narýchlo prebehla a pripísala na môj virtuálny zoznam kníh pre mňa.
bola raz jedna autobusová zastávka... všetci ju mali radi, lebo bola veľká priestranná a stála blízko centra....
ktorý asi nikdy nebudem mať... totiž ešte len včera vo mne vyzrela myšlienka, že je načase robiť niečo so sebou a začať športovať... a keďže možnosti v mojom drahom rodnom meste sú obmedzené, ďakujem bohu aspoň za početné tenisové kurty...
Cez dymovu clonu z cigariet sledoval osadenstvo baru a usta mu posklbaval pren tak typicky ironicky usmev....
