Už som v jednom článku spomínal náš vynútený pobyt v Adise – hlavnom meste Etiópie. Prívlastok vynútený si získal totálnym zlyhaním človeka zodpovedného za UN (OSN) lety medzi Etiópiou a Eritreou, kde funguje misia UNMEE. Ale čo sa vlastne stalo?
Do Etiópie sme pôvodne mali plán doraziť len na nejaké dva dni. Nebola to totiž naša konečná destinácia. Tá bola ešte dobrých 1500 km na sever. Druhý deň po príchode sme absolvovali povinnú návštevu UN vedenia v Adise. Cesta ako taká . . . hm . . . čo vám budem rozprávať. Vzrušo samo o sebe. Hlavným dopravným komunikačným prostriedkom bola trúba. Bez nej sa ani neodporúča vyraziť do ulíc Adisu. Po „povzbudivej“ prehliadke mesta v taxíku zo začiatku 70-tych rokov (netušil som, že staré dobré žiguliaky sú v Etiópii také vychytené modely) sme dorazili k véééľkej budove, v ktorej bolo strááášne veľa úradníkov. Mimochodm tí naši slovenskí v predstieraní svojej dôležitosti ani zďaleka nedosahujú úroveň týchto tu. Papiere tu medzi kanceláriami lietajú rýchlejšie ako na rotačke v tlačiarni SME. Samozrejme v korelácii s efektivitou tu vládne značný nepomer. Ale vráťme sa späť k našej ceste. Tak sme to tam dorazili, našli správny office, potriasli si ruky s niekoľkými ľuďmi z niekoľkých krajín a dozvedeli sa, že letíme už nasledujúci deň. „Super!“, hovoríme si. Celkom dobre sme ten náš príchod neúmyselne naplánovali. Medzi Adisom a Asmarou sa totiž lieta len asi 2x do týždňa. Tak sme sa pokojne vybrali späť do hotela. Pripravíme sa na zajtra, dáme si ešte nejakú poriadnu večeru a spokojný so svojím výkonom sa dáme na odpočinok. No, treba uznať, že vtedy sme ešte ani vo svojich snoch netušili aké prekvapko nás čaká ráno na letisku.
Ráno sme sa spratali, odovzdali izby, zohnali taxika a prišli na letisko. Pri vstupe sme sa takmer ocitli len v slipoch (či niečom podobnom, neviem, co ostatní nosia). Tie sprosté senzory len pískali a pískali. Ale nakoniec sme prešli. Nasmerovali si to k UN checkingu (ono tu majú aj vlastný checking?) a tam nikto. Lietadlo odlieta za hodinu, čo teraz. Po 10 neúspešných minútach čakania sme sa rozhodli prebrať iniciatívu a zohnať dotyčného. Poprosili sme zriadenca letiska, ten len uhýbavo odpovedal, že UN nie je v žiadnom vzťahu s nimi, tak nám nevie pomocť. Aha. Po ďalšich 30 minútach sa pohrešovaná osoba dostavila. Tak sme sa zoradili. Ale čo to?
ON: „Meškáte.“
My: „Prosím? Však nám bola včera poskytnutá informácia o čase odletu.“
ON: „Meškáte. Ja som už lietadlo pustil k rolovaniu a už štartujú motory.“
MY: „Ok. Nedá sa to zastaviť? Však je to UN let, tak vy si rozhodnete.“
ON: „Nie, nedá. Možete letiež o 5 dní ďalším letom alebo komerčnými v rámci Etiópie.“
Nepomohli ani následné nadávky, ani doprosovanie. Naše lietadlo bolo neodvratne na svojej ceste do Eritrei. Bez nás. Čo teraz? Pozreli sme nejaké komerčné lety, ale vraj sú už všetky obsadené. No nič, opäť sme na seba povešali batožinu, opakovala sa scéna s taxikármi, ten istý hotel, zložiť veci a nasmerovať si to opäť na vedenie UN.
So sklopenými ušami sme sa ukázali zase v jednom z officov a snažili si vysvetliť, čo sa nám stalo. Na naše veľké prekvapenie z toho veľkú vedu vobec nerobili. Niekto totiž zmenil v noci v Asmare načasovanie odletu. Samozrejme nikoho v noci nemohli už zastihnúť (žeby ľudia spali?) a tak nás nemali ako informovať. Okrem toho nemali na nás ani kontakt (načo sme vás včera informovali, v ktorom hoteli sme ubytovaní?!). Cestovať spomenutým lietadlom mal aj náš kontakt, ale on lietadlo nestihol kvôli raňajšej premávke. Toto však nebolo všetko. Nasledovala informácia, ktorá nás štyroch jednoduchých Slovákov (ale so zdravým sedliackym rozumom) totálne priklincovala. Na zozname pasažierov na ten let sme boli nahlásení len my štyria a náš kontakt. Človek nepotrebuje nejaké extra matematické či iné analytické schopnosti, aby mu došla šokujúca pravda.
To lietadlo nemalo okrem posádky na palube žiadnych pasažierov.
Z Adisu odlietalo úplne prázdne.
Čítate dobre. Prázdne. Doteraz som v tomto nenašiel kvapku logiky. A nebol som v tom sám.
Nakoniec sme Adis opustili ďalším UN letom o päť dní neskôr. Ostáva len dúfať, že nám táto organizácia nepripraví v budúcnosti prekvapenia podobného charakteru.
P.S.: Keďže tento článok bol písaný so istým časovým odstupom, na poslednú vetu už poznám odpoveď. Pripraví. A nielen jedno. Ale o tom niekedy inokedy. Možno. Nechcem si predsa nikoho svojimi postrehmi pohnevať.
A tu sme sa nakoniec dostali. Skoda len, ze som bol za fotakom a nie pred nim.
