Po prílete s Kenya Airways na letisko v sme samozrejme trpezlivo vyčkali na naše batôžky a po dôkladnej inventúre sme s odhodlaním vyšli z letiska. Všetkým štyrom nám bolo jasné, že mestkú hromadnú dopravu tam asi veľmi využívať nebudeme. Prečo? Viď foto nižšie. Tak nám teda ostávali len taxíky. Zišli sme k parkovisku, kde si nás podozrievavo prezerala etiópska letisková ochranka s AK-47 v rukách. Príjemné to teda nebolo. To som ešte totiž nevedel, že nosenie podobného typu zbrane je v Etiópii (ale najmä v Eritrei) taká bežná vec ako u nás peňaženka vo vrecku. A už som si na to v podstate aj celkom zvykol. Myslím. Vojačik však do nás zbytočne nerýpal, tak sme sa v pohode dostali k taxíkom, kde sa na nás vrhla tlupa šoférov snažiacich sa vytrhnúť nám naše kufre a naládovať ich práve do toho svojho „tátoša“. A to teda neboli hocijaké mašiny. Všetko vychytené značky Fiatu či Mazdy. Problém však bol, že sa už svojím vekom blížili k veteránom. Však sedieť v takom aute, kde si musíte za jazdy pridržiavať dvere, aby sa vám neotvorili, nemusí byť až taká zlá skusenosť. Nakoniec sme si však jedného šoféra vybrali. Samozrejme rozhodovala cena. Ich prvotné pokusy ošklbať nás sme prirýchlo odhalili. Možno to bolo spôsobené aj neskutočne vysokou úrovňou konkurencie, ale za pár sekúnd sa cena dostala zo 100 bírov na 50. Neskôr sme prišli na to, že to môže byť ešte menej. Ale chceli sme sa dostať do hotela čím skôr, tak sme sa štyria rúči slovenskí chlapci poukladali do jedného z veteránov. Naša batožina okupovala komplet kufor a čo sa nezmestilo tam, to znamená väčšia polovica, to sme poctivo naukladali na strechu „auta“ dúfajúc, že sa nám náš náklad neocitne na hlavách. Neocitol. Možo aj preto, že do hotela to bolo len niečo vyše kilometra. Ahaaa, tak preto bolo aj 50 bírov dosť.
Ubytovali sme sa v hoteli, ktorý bol veľmi slabý na naše pomery, ale v Afrike to bol vyšší priemer. Bola tam však sprcha a záchod, tak sme to zobrali. Však to je len na dve noci. Nebolo. Náš pobyt nám predĺžila neschopnosť úradnika pracujúceho pre UN (United Nations = OSN). O tom viac v inom článku. Každopádne sme v Adise nakoniec strávili celý týždeň.
Keď tu už teda musíme ostať, tak sa zahrajme na turistov a poďme sa popozerať po hlavnom etiópskom meste. Tak sme teda okrem hrania kariet, pozerania TV a neustáleho pendlovania medzi hotelom a centrálou UN v Etiópii, trávili čas aj „romatickými potulkami“ po uliciach Adisu.
Mesto na mňa neurobilo dobrý dojem. Poviem to takto: Hrôza! Špina, nekončiace zástupy žobrákov (bez vekového rozdielu), najväčšia koncentrácia chromých, akú som kedy videl (ľudia plaziaci sa po chodníkoch prevdepodobne pre detskú obrnu sú bežnou súčasťou mesta), chaotická premávka, najväčšia koncentrácia 30-ročných žiguliakov. . . Je to však mesto mnohých kontrastov. Hlavne v sociálnej oblasti. Veď na tej istej ulici sme mohli stretnúť matku s tromi deťmi žijúcu v kartóne, ale taktiež mladíka šoférujúceho BMW X5. Zaujímavou skúsenosťou bolo vidieť vedľa seba ležať „obytnú“ štvrť, kde hlavným stavebným materiálom bol plech a 200 metrov ďalej oplotený hotel Sheraton, kde noc stála „pouhých“ 250 USD.
Za zmienku hádam stojí aj presun po meste v ojazdených žiguliakoch. Raz sme sa dostali do auta k staršiemu pánovi, ktorého vozidlo malo jedno veľmi zaujímavé špecifikum. Pri točení volantom sme išli stále rovno. Ujo to však mal presne vyrátané a vedel, že kolesá sa začnú točiť po šiestom otočení volantom. Každé zastavenie na križovatke alebo jedoducho v zápche automaticky zamenalo pripraviť sa na orgaizovaný útok žobrákov zo všetkých svetových strán na okná „automobilu“. Tí šťastnejší z nás, ktorí sme mali fungujúce rúčky a okná, sme ich zavreli. Ostatní – no čo, chybička se vloudila a museli útok odvracať. Pritom však treba poznamenať, že nie vždy stačili len odvrátené pohľady. J
Celé to zhrniem: Cítil som sa ako v našej cigánskej osade (mal som tu česť v jedej z ich byť), ale táto mala o pár desiatok viac štvorcových kilometrov. Skúsenosť v Adise, ale aj všeobecne v Afrike, mi ukázala Slovenko v nových občerstvujúcich farbách. A som rád, že sa už o pár dní vraciam, hoci len na krátko, domov.
Takze pohlad z taxika - v tomto pripade ziguliak
Toto je vraj nasa pramatka Eva. Hm.
Co ti ludia este nevymyslia.
Ale su tam aj nejake pamiatky. Myslim to za nami.
Tu je odpoved, preco bolo pre nas dost tazke pouzivat hromadnu dopravu.
Som si myslel, ze vrchol tlacenky som zazil len na mestskeh v Banskej Bystrici.
Figu borovu!
A tu? Izba za 250 USD, 3 dcl piva 4 USD
Give! Give! Velmi casty jav v Adise.
Toto nie je kaskadersky trenazer.
Normalne drevene lesenie. Keby som nevidel, neuverim.
Obcas sme sa predsa museli aj najest . . .
Z kaluze pod odkvap . . .
Tu sme nakoniec dorazili do ciela nasej cesty.
A docasneho posobiska.
Vsak aj takto sa da . . .
Nasa cesta este nekonci, aj ked buduci tyzden uz odtialto konecne vypadnem, takze nejakych par cestovatelsko-pracovnych postrehov sa tu este v buducnosti urcite objavi.
