Pracovne povinnosti ma vyhnali spolu s jednym kolegom z JAR z nasho pustoveho posobenia pri etio-eritrejskej hranici do hlavneho mesta Eritei - Asmara. Mali sme sa zucastnit tzv. Open Day of MACC (Mine Action Coordination Center). Tak sme sa na to pripravili, nalozili Bozenu 4 - odminovaci stroj - na prives a vybrali sa s Tapirom - tahacom do Asmary. Cesta bola v pohode. Az na ten cas. Akciu sme v Asmare tiez celkom zvladli a tak sme sa tesili naspat do bush-e.
Vyrazili sme skoro rano. Vsak 14 hodin je 14 hodin. Cesta to nie je dlha, ale ta kvalita. No, kto nezazil nepochopi a asi ani neuveri. Nase polne cesty na Slovensku dosahuju v mnohom lepsiu kvalitu. Po dvoch-troch hodinach natriasania si to uz clovek ani neuvedomuje. (Mozem dokonca povedat, ze ked sa dostanem na asfalt, citim sa nejaky nesvoj. :)) Cesta nam vsak kazdopadne prebiehala celkom v pohode. Ani sme defet nedostali, ani sme kozu nezrazili. Takmer idealny navrat. Ale to by sme asi museli zit v inom svete, vsakze.
Dostali sme sa totiz k cielu nasej cesty asi na 50 km v dedine, ktora sa vola Shambuko. A za tou dedinou je rieka. Teda ono je to vacsinou suche riecisko, ale v obdobi dazdov je to celkom zaujimava rieka a neodporuca sa prechadzat. Ale my s Georgom sme sa na to dali. Je to totiz este len zaciatok dazdov a trocha vody nas predsa nemoze odradit. Zhodnotili sme situaciu a vydali sa napriec. Prvych par metrov ubehlo celkom dobre, ked tu zrazu . . . ups . . . spomalujeme . . . spomalujeme . . . az sme zastali. Pozreli sme na seba a vedeli sme, ze sme prave docestovali. Najhorsie bolo, ze sme boli na mieste, kde sme nemali kontakt na vysielacku. Nastastie po hodine prechadzali tade nasi kolegovci zo Slovenska (lebo sme tu totiz az 4) a ze zapojime Land Cruiser s navijakom a skusime to vytiahnut. Jasne, lebo to je len tak tahat 20 ton s malym navijacikom. Optimizmus nas vsak velmi rychlo presiel. Ale dobre. Nakoniec sa nam podarilo zohnat zo zakladneho campu tahac s velkym navijakom. Co vam budem hovorit?! Bolo to BEZ SANCE. Horsie bolo ze sa uz blizil vecer a niekde muselo dobre sprrrchnut, lebo za 10 minut pribudlo tolko vody, ze sme sa tam uz nemohli vobec pohybovat. Co nam ostavalo, na ten den sme to vzdali a s novym elanom sme sa vratili skoro rano dalsieho dna. Plan bol jasny: vytiahnut prives s Bozenou z druhej strany a potom Tapir osobitne. Po celodennej drine sme nakoniec vytiahli aspon ten prives. Dalsi den za nami. Treti den sme vsak uz toho mali dost. Dnes to musime dostat von. Ak tu totiz ostaneme dlhsie dopadneme ako Jordanci, ktori tu zapadli pred rokom a nakladiak vykopavali po obdobi dazdov rucne, pretoze bol az po okna v piesku.
Vybrali sme sa teda do dediny najst nejake traktory. Zapojili sme vsetky, ktore boli schopne pohybu v takych podmienakch. Nasli sme ich az 6. Poriadne sme to teraz museli zorganizovat. Tahame z jednej strany, tahame z druhej strany - Tapir sa nehybe. No ale toto!!! Tak sme ich rozdelili - dva budu tlacit od zadu a zvysne 4 budu tahat. A toto uz fungovalo. Po troch dnoch stravenych v riecisku sme konecne mohli dokoncit nas navrat z Asmary. Od vtedy sme boli v Asmare este raz. Ale uz sme isli priamo na most. Hoci su to dalsie dve hodiny navyse. Most nas nesklamal a asistenciu 6 traktorov sme uz vobec nepotrebovali.
