Doteraz som na domácej slovenskej scéne počul poväčšine len o rasizme vo vzťahu k Rómom (alebo Cigáňom, komu je jak libo). Ja osobne sa za rasistu nepovažujem. Už len preto, že verím, že pred Bohom sme si všetci rovní. Počul som niečo o konflikte bielych proti čiernym vo svete, kde nám však častokrát bola podsúvaná „pravda“ v zmysle: bieli sú tí zlí, rasisti a čierni sú chudáci. Tak som to aj bral. Však už v školských laviciach sa nám útržkovite dostávali informácie o obchode s otrokmi, neskôr možno rasové problémy v USA či apartheid v Juhoafrickej republike. Keď Nelsom Mandela prebral moc, všetci to videli ako zadosťučinenie, ktoré si obyvatelia tmavšej pleti po toľkých rokoch utláčania zaslúžili. Nevidel som na tom nič divné a dokonca som to schvaľoval. Však okrem mediálnych správ som k dispozícii toho veľa nemal. Odchod kolonialistov po II. svetovej vojne som tiež vnímal ako prirodzený. Veď Afrika patrí jej čiernym obyvateľom. Takže konečne rasizmus v Afrike skončil a všetci budú happy: čierni pôvodní obyvatelia, že ich kontinent je ich kontinentom a bieli, no . . . tí možno až takí happy vždy neboli. Ale to tu teraz nejdem riešiť.
Pred pár rokmi som stretol chalana z Nigérie. Bol samozrejme černoch. Stali sa z nás skvelí priatelia. Veľmi som si ho vážil. Za ten rok, čo sme spolu fungovali v Dánsku som si však všimol, že niektoré veci zo svojho života nechce veľmi otvárať. Hlavne čo sa týkalo jeho krajiny pôvodu, Afriky, možno kultúry. O domove veľmi nechcel hovoriť. Keď som to vycítil, tak som sa ho taktne na to veľmi nevypytoval. Len občas sa stalo, že len tak mimochodom spomenul aj svoj domov. Napríklad, že pri voľbách sa sa akosi rapídne zvyšuje kriminalita – rozumej množstvo vrážd; korupcia sa normálne počíta do HDP krajiny (no dobre, to som trochu prehnal) a mnohé podobné prvky. Vtedy som však tento jeho prístup veľmi neanalyzoval. Bol to už jeho tretí rok v Európe a chlap sa veľmi dobre prispôsobil. Hoci podľa jeho slov to vôbec nebola jednoduchá cesta. Takže Afriku som posudzoval tak trochu podľa skúseností nadobudnutných zo vzťahu s ním.
To, o čom však nechcel hovoriť mám možnosť zakúsiť na vlastnej koži priamo v horúcom africkom kotli. V campe sa nás stretlo asi 50 ľudí – Zimbabwe, Mozambique, bieli a čierni Juhoafričania, Bosňanec a samozrejme my Slováci. Množstevnú prevahu majú samozrejme černosi. Však sme v Afrike, nie? Takže normálka. Ale!!!
Život sám osebe v campe na napätej etio-eritrejskej hranici nie je jednoduchý. V takom rasovo zmiešanom campe je to však niekedy ešte komplikovanejšie. Počul som od kolegov, čo tu boli pred tým, že bieli Juhoafričania sa tu trochu realizovali na svojich čiernych kolegoch. Niečo podobné som teda čakal aj tu. My, dobre vychovaní Európania, sme sa snažili nezadávať žiadnu príčinu, aby si niekto myslel, že sme rasisti. Po čase sme však začali pozorovať zaujímavý fakt. Bieli sekali dobrotu, žiadne prejavy segregácie sme nevideli. Len ku podivu zrazu začali vznikať zvláštne konflikty. Pre úplnosť uvediem, že camp je vedený bielymi. V campe o takomto počte je užitočné si stanoviť nejaké pravidlá. Tie však neprekážali bielym (rozumej nám) ale práve čiernym. Teda nie všetkým. Našli sa aj takí, ktorí potrebe pravidiel rozumeli. Nejednalo sa o nič, z čoho by sa oni museli cítiť utláčaní, pretože sa týkalo všetkých bez rozdielu. Niektorým sa to však nepáčilo a začali hrať na rasistickú strunu. Prosím?
Mali sme jeden televízor. No skúste zjednotiť 50 ľudí sledovať jeden program. Dobre, doniesol sa druhý TV, aby boli uspokojené potreby aspoň dvoch skupín. Nie skupín bielych a čiernych, ale skupín túžiacich sledovať odlišné programy. Výsledok? Naši čierny kolegovia sa od nás úplne oddelili a sledovali si svoje programy v inom stane. Ok, proti gustu žiaden dišputát. Ale o mesiac rozhodnutie mať dva televízory nazvať rasizmom? No, neviem, buď som z inej planéty, alebo je nám táto africká kultúra naozaj na míle vzdialená. Nič rasistické sme v tom nevideli.
Alkohol v campe. Presnejšie pivo. Po istých nedorozumeniach sa zaviedlo nové pravidlo – žiadny alkohol cez týždeň, len po víkendoch. Naši kolegovia to zase otočili na rasizmus. To už trocha začalo vytáčať aj nás.
Jedna priama osobná skúsenosť: jedno príjemné sobotné ránko si pripravujem raňajky. Normálne nám logista zabezpečil po dlllhom čase vajcia, tak sme si dali volské oko. Z panvice ho prehodím na tanier, tanier položím na stôl a vrátim sa, že si opražím cibuľu. Ups. Chyba. Počas mojej neprítomnosti sa jeden trochu objemnejší kolega opäť tmavšej pleti na ten moj tanier vrhol. Ešteže sú Slováci v Eritrei vždy na správom mieste a jeden môj súputník ho v jeho snahe zastavil. Dotyčný ani necítil potrebu sa ospravedlniť. Keby sme ho neodchytili, tak to zmastí a ja už potom môžem hľadať svoje raňajky . . . Vtedy som už fakt nemal slov. S ním bolo inak viac podobných stravovacích príhod.
Takže moje presvedčenie o jednosmernom rasizme jednoducho dostáva trhliny. Mám pocit, že títo ľudia sa majú problém prijať. Niekedy sa mi zdá, že sa nedokážu zmieriť s tým, že nie sú bieli. Sú tam pravdaže aj výnimky (Keňa, Botswana . . .). Alebo ešte jeden postreh, ktorí mi potvrdili aj samotné subjekty pozorovania: reklama "Image je nanič, nasleduj svoj inštikt" by sa medzi obyvateľmi čiernej Afriky sotva uchytila. Image je to, na čom záleží. Nie je podstatné, že bývam v chatrči so štyrmi stenami a slamenou strechou (poprípade plechovou). Podstatné je, čo nosím oblečené. Nemyslím teraz na tradičné africké odevy. Myslím na klasické oblečenie európskeho typu. V púšti, v bushi, v prachu, v stane a oni sa obliekajú akoby žili v niektorom z našich, povedzme aj slovenských miest. Možno aj lepšie. Nohavice a košele totálne vyžehlené, vôňa nejakého pánskeho parfumu by sa dala za nimi krájať. Občas asi aj máme tendeciu sa hanbiť, ale keď si človek uvedomí, kde to vlastne teraz žijeme, v tom momente na podobné uvažovanie zabudne. Takže: "Inštinkt je nanič, nasleduj svoj imidž". Ale to len taký postreh na okraj, ktorý môže ale aj nemusí podčiarknuť ich neustálu snahu ukázať sa, pričom je to v podstate boj so sebou samým a so svojim vlastným sebaprijatím.
Takže nová skúsenosť: rasizmus perfektne funguje oboma smermi. Nie sme to len my bieli, čo utláčame „nešťastných“ černochov. Na africkej pôde sa karta môže totálne obrátiť a segregovaným či utláčaným sa zrazu môžete stať aj vy. Eritrejský prezident vraj bielych totálne nenávidí. Zabudol, že tí hnusní bieli (a to myslím aj na USA) mu držia krajinu ako tak nad vodou. Nehovoriac o Bobovi Mugabem, ktorý si z vyháňania (nie raz vyvražďovania) bielych urobil „živnosť“ už na začiatku svojej diktatúry. Ešte že tam tí bieli boli, lebo neviem na čom by svoj skvelý politický plán postavil.
P.S.: Afrika je veľká a hore spomenuté postrehy sa netýkajú samozrejme celého kontinentu. Pracujem s Keňancami (foto hore). A to sú na druhej strane skvelí ľudia. Tí si s tým, akú majú farbu pleti, ťažkú hlavu nerobia. Medzi nimi sa človek cíti úplne v pohode. Skôr si zo svojej odlišnosti (aj kultúrnej) robíme srandu. Teda skôr oni zo mňa. J Ale je super vidieť ich, že to ako ich Boh stvoril, im vôbec neprekáža.
