Pomaly konci siesty mesiac, co som opustil rodnu hrudu slovensku a stal som sa docasnym obyvatelom africkeho kontinentu. Vsetko by bolo v poriadku (odhliadnuc od tepla, sucha, stanu . . . a co ja viem coho este, co so sebou prinasa zivot v bushi), keby som nebol tak daleko prave od mojich bobakov. Ti mi niekedy najviac chybaju. Hlavne ked im zavolam a zaregistrujem neskutocny posun v ich vyjadrovani.
Vcera mi Janka (ich matka a moja skvela manzelka) medzi recou na MSN, ked sme si vymienali svoje dojmy z poslednych dni, oznamila, ze Andrej uz chodi vonku s mobilom, aby ho nemusela stale zhanat. Lebo uz vonku chodi sam, ale kedze este nepozna hodiny, tak si nevie celkom dobre nacasovat prichod domov. To vtedy znamena, ze jeho matka musi vyrazit do ulic, co sa niekedy stava celkom dobrou sportovou a stoparskou aktivitou. Bodaj by nie, ked z predpokladanych 5 minut stravenych "polovackou" na vlastneho syna sa zrazu stane pol hodina. Takto ho na mobil prezvoni a chlapcisko domov dofrci.
Hovorim si: "Ups, nieco som zmeskal?" Samozrejme, ze ano. A prave v takychto momentoch rozmyslam, ci to ma nejaky vyznam. Na druhej strane vsak viem, ze vyznam to ma. Staci par mailov od Janky tykajucich sa nekonciacich sa uctov, uhrad, faktur a inych platieb. Takze vyznam to asi ma. Vsak to nie je na vecne casy. Len na par mesiacov.
A takto o tyzden uz budem na "prijemnej" ceste do Asmary, odkial nasledujuce rano na par tyzdnov Eritreu opustim. A vystiskam aj tuto moju princeznu.
