Poznáte ten typ ľudí? Navonok spravodliví. Demokratickí. Progresívni. Plné ústa pravidiel, hodnôt, morálky. Všetko musí byť správne, férové, podľa pravidiel. Kým sa to týka tých druhých.
Idem po chodníku, klasika – ľudia, turistický chaos, kolobežky. A oproti mne borec na bicykli. Nie pomaly. Normálne si to strihá medzi ľuďmi, kľučkuje, zvoní, ešte sa tvári, že mu zavadziame. Zastaví, odloží bicykel presne doprostred chodníka. Lebo „na chvíľu“. O dve minúty ho náhodne počujem, ako niekomu vysvetľuje, že „v tomto meste sa nedodržiavajú pravidlá a preto to tu vyzerá, ako to vyzerá“.
To nevymyslíš.
Pravidlá v práci? Transparentnosť, férovosť, rovnaké podmienky pre všetkých. Ale keď ide o vlastný benefit, výnimku alebo malú obchádzku systému, zrazu sa to dá vysvetliť. „Veď to je špecifická situácia.“
Parkovanie? Nula tolerancie pre ostatných. Ale vlastné auto na zákaze, na rohu križovatky alebo „len na päť minút“ je zrazu v poriadku. Lebo „som sa ponáhľal“.
MHD a verejný priestor? Každý má byť ohľaduplný. Ale hlasný telefonát, hudba bez slúchadiel, blokovanie dverí? „Veď to nie je nič hrozné.“
A potom kapitola sama o sebe.
Deti, tehotné ženy, kočíky. Rešpekt, empatia, ohľaduplnosť – jasné. Má to zmysel. Lenže v praxi?
Dieťa reve, kope do sedadla, lieta medzi ľuďmi – „je to len fáza“. Kočík cez celý chodník, nikto neprejde – ostatní sa majú zariadiť. Tehotná žena vstúpi bez pozretia do priestoru – lebo očakáva automatickú prioritu.
Nie, problém nie je v tom, že niekto potrebuje ohľad, ale keď sa z ohľadu stane jednosmerka. Vy sa prispôsobte mne. Ja nemusím nič.
Títo ľudia sa stále považujú za morálne lepších. Nie podľa toho, čo robia, ale čo hovoria.
Selektívna morálka.
Pravidlá áno. Ale len vtedy, keď mi sedia.
