Štefan Nemlaha
Veď je to jasné! Pri voľbách sme sa už neraz poriadne prerátali
Pred hlasovaním máme často pocit, že už je rozhodnuté. Už sme však zažili situácie, keď o úplne inom výsledku rozhodli tisíce hlasov.
Rodený Bratislavčan, bývalý novinár, bloger. Píšem o celospoločenským problémoch, o veciach, ktoré ma v bežnom živote zaujmú. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená

Pred hlasovaním máme často pocit, že už je rozhodnuté. Už sme však zažili situácie, keď o úplne inom výsledku rozhodli tisíce hlasov.

Kandidatúru stavia na schopnosti meniť vízie na konkrétne výsledky. Pohľad na jeho doterajšie pôsobenie však ukazuje nielen hotové stavby, ale aj množstvo plánov, odkladov a nedokončených projektov.

Vytvára vyše štvrtiny výkonu krajiny, no zároveň je existenčne prepojená s regiónmi okolo seba. Čo by znamenalo, keby sa jedného dňa stala samostatným štátom?

Krátky úsek pri rakúskych hraniciach je spoplatnený, hoci po križovatke v Jarovciach už vodič pokračuje po bezplatnom bratislavskom obchvate. Zaujímalo ma, kto rozhodol o tomto nastavení a koľko ľudí za volantom sa tam pomýli.

Každý deň vidím z auta, bicykla aj pešo, čo sa v meste mení. Nie všetko sa vydarilo, niektoré rozhodnutia mi komplikujú život. Napriek tomu mám pocit, že smer, ktorým sa uberá, dáva zmysel.

V novom centre Bratislavy občas cítiť benzín či chemikálie. Odkiaľ tento zápach prichádza, čo ukazujú dostupné merania a čo zostalo pod zemou po bývalej rafinérii Apollo?

Viac ako päť rokov som bol členom SaS. Do strany ma priviedli Sulíkove vtedajšie hodnoty a ekonomické riešenia. Dnes ide jej zakladateľ do volieb s Borisom Kollárom. Rozumiem, prečo odišiel. Nerozumiem, prečo ku Kollárovi.

Na sociálnych sieťach sa agresor mení na ochrancu a obeť má byť za zásah ešte vďačná. Staré kremeľské naratívy pritom nezostávajú iba pri statusoch – ich ozveny počuť aj v politike.

Za 42 hodín sa cieľ zbierky podarilo prekonať niekoľkonásobne a zapojili sa tisíce darcov. Tento príbeh však nie je len o solidarite. Ukazuje aj nepríjemnú nerovnosť, ktorú pri liečbe často nevidíme.

Najvýstrednejšie zábery z dúhových pochodov zaplnia sociálne siete skôr než tisíce obyčajných účastníkov. Pomáha taký obraz menšine, ktorá chce byť prijatá?

Kým tisíce Slovákov odchádzajú za lepšími platmi do zahraničia, doma čoraz viac stojíme na ľuďoch, ktorí prišli opačným smerom. A tento paradox bude pri starnutí krajiny ešte dôležitejší.

Podpredseda progresívcov pre stranu preukázateľne pracoval a nejde o dôkaz korupcie. Platenie cez firmu manželky však pripomína model, ktorý progresívci kritizujú pri Smere. Zbytočný prešľap, ktorý si opozícia nemohla dovoliť.

Polícia trestný čin nenašla, no verejnosť stále nevie, kto presne objednal letenky, prečo sa menil spôsob úhrady a prečo ubytovanie zostalo bez jasnej finančnej stopy.

Regióny majú dôvod cítiť krivdu. Účet za rozbité cesty, chýbajúcich lekárov a odchod mladých však dostávajú obyvatelia mesta, ktorí o týchto veciach nikdy nerozhodovali.

Turista si odfotí starú ulicu a ide ďalej. Ten, kto po nej jazdí každý deň, cíti mestskú romantiku vo volante, pneumatikách aj na účte zo servisu.

Dve bratislavské námestia sa hádali o lásku, deti a správny obraz domova. Skutočným nebezpečenstvom však často nie je dúhová vlajka, ale nezáujem, násilie a strach prijať vlastné dieťa.

Starý záber s gumenou kačičkou sa zmenil na symbol stretu dvoch generácií. Jeden už dosiahol takmer všetko, druhý má právo písať vlastný príbeh bez nálepky nástupcu.

Na plátne čelil tyranosaurovi, v skutočnosti však nikdy nebojoval o pozornosť. Patril k hercom, ktorí film neprekrikujú – a práve preto v ňom zostanú navždy.

Na jednej strane zaznievali slová o demokracii a Európe, na druhej o národe a zvrchovanosti. Medzi oboma tábormi však žije množstvo ľudí, ktorí nechcú ani nadradenosť, ani privlastňovanie si krajiny.

Stačilo by tričko a vedomie, že verejný priestor nepatrí iba jednému telu.