Konečne som sa totiž rozhodol, že sa musím dostať do mesta. Rozhodnutie to bolo vlastne jednoduché - posledný deň na zaplatenie faktúry a predposledný deň na odovzdanie potvrdenia o štúdiu. Takže nebolo inej voľby.
Ako áno, ako nie, na tú faktúru som si potreboval vybrať aj peniaze, pobočku banky tam u nás rekonštruujú, takže: smer mesto.
Rýchlo som teda skončil praktiká, vybaviť pár objednávok a potom už na obed. Tesne predtým som si spomenul na to, že teda budem musieť ísť do mesta. Síce trošku neskoro, pretože medzitým sa urobili plány na popoludnie - o šiestej mám prednášku a niekedy predtým a potom izolácia. A teda náhle nahustenie časového rozvrhu.
Z obeda som sa preto vybral priamo do mesta. A aby to bolo rýchlejšie, tak znovu raz som si vybral MHD. A znovu raz bola sranda. Zdalo sa mi, že mám mať ešte lístok, tak som si veselo vykračoval k zastávke (rozumej zachmúrený, zazerajúci, ponáhľajúci sa). Z diaľky som zazrel trolejbus, ale reku nebudem behať, všade ľad, ešte by som miesto prednášania ležal so zlomenou nohou niekde. A tak si pokračujem vo veselom cupite. I zahnem za roh a trolejbus je ešte tam ... tak to som si už povedal, že ho nenechám utiecť a aj som si pobehol. Už v ňom vyťahujem peňaženku a .. lístok nikde. Tak som sa vnútorne zmieril s tým, že budem musieť ísť načierno ... a teraz čakáte, že ma čapol revízor, čo ;)? NENE! Stojíme tam, stojíme a zrazu sa otvoria dvere na kabínke šoféra a prichádza oznam, že spadla trolej, tak trochu postojíme (stál tam ešte aj o hodinu ...).
Tak som sa teda vydal peši do mesta, veď čo, iba pol hodina ... a popri tom som sa tešil, že som nemal ten lístok :). No ale peši, to znamená poriadnych dvadsať minút, takže časová stresovosť vzrástla. Tak som si všetko poriadne naplánoval: smer námestie, tam vybrať peniaze v bankomate, hneď vedľa je banka, tam odovzdám potvrdenie o štúdiu, potom smer pošta, zaplatiť faktúru a neďaleko je zastávka trolejbusov.
Všetko vychádzalo. Dostal som sa na námestie, k bankomatu, zadal som PIN kód, výber peňazí, hneď potom do banky, tam ma ešte odchytila pani zo stavebnej sporiteľne, ktorú som dokázal odstaviť až svojim slovenským občianstvom, o pár minút som bol už o jedno potvrdenie ľahší a tak rýchlo na poštu.
Tam som si pekne zobral lístok a čakal na svoje číslo, medzitým že si pripravím zloženku a peniaze ... a zrazu ... kde sú peniaze??? Žeby som si ich nedal do peňaženky, ale iba do vrecka? Nie. Do druhého? Nie. Preboha kam??? No, neboli nikde. Takže - asi som ich nechal v bankomate. No, bol to riadny šok. Veď ako sa dajú peniaze nechať v bankomate??? Netuším, ale keď som si začal spomínať na to, čo som robil, tak som si pamätal všetko: vloženie karty, jazyk, PIN, výber sumy, nechcem potvrdenku, bral som si kartu ... ale na peniaze som si veru nepamätal ...
Tak som si začal smutne vykračovať späť do práce a začal počítať dni do výplaty ... cesta ale viedla okolo bankomatu a pobočky banky hneď vedľa, tak som si povedal, že skúsim; čo keby sa našla dobrá duša, ktorá by si to nevzala.
Tak som prišiel k informáciám a len som začal s tým, že mám takú divnú otázku, že som si vyberal peniaze v bankomate a ... hneď prišla protiotázka: „Kolik to bylo?" Svitla nádej, povedal som sumu a hneď sa celá pobočka rozozvučala, jak si panie a páni u okienok šuškali, že sa našiel ten, čo tam nechal peniaze. No taký kamenisko mi padol zo srdca ... Síce to potom chvíľu trvalo, lebo ani nevedeli, ako to urobiť, ale po desiatich minútach som mal peniaze pri sebe a ... mohol som znovu na poštu.
Žiaľ pani, ktorá si tie peniaze nevzala nenechala svoje meno ani nič, a pritom by som sa jej fakt rád poďakoval. Tak aspoň teraz a tu: ĎAKUJEM. (Dúfam, že chodí na slovenské blogy :)
