29. decembra 1979 Edward Lorenz na zasadnutí Americkej asociácie pre pokrok vo vede vo Washingtone v Spojených štátoch Amerických na svojej prednáške: “Predictability: Does the flap of a butterfly’s wings in Brazil set off a tornado in Texas?” (Predvídateľnosť: Spustí mávnutie motýlích krídel v Brazílii tornádo v Texase?) použil prvýkrát pojem “Efekt motýlích krídel”. Totiž aj veľmi malá zmena momentálnych podmienok môže spôsobiť zásadné zmeny v dlhodobej predpovedi.
Ako dieťa som dosť často chodil na Zbojnícky hrad pri Prešove, či skôr pri Ruskej Novej Vsi. Pamätám sa ako som tam stretol už aj zosnulého vladyku Mons. Jána Hirku, nech je mu večná pamiatka, s niekoľkými gréckokatolíckymi bohoslovcami. A áno. Rozprával som sa s ním. Krátko. Ale aj tak. Jedno slovo. Jedno gesto. To človeka zmení.
Jedného krásneho májového dňa roku 1991, keď som bol opäť na Zbojníckom hrade našiel som v skalnej trhline jedného múru premočené papiere. Zaujalo ma to a preto som ich zobral domov. Doma som sa snažil to, čo bolo kedysi asi zošitom hneď preskúmať. Premočené ba polepené strany akousi živicou mi to neumožnili. Tak teda som ich vložil do atlasu húb v mojej knihovníčke. A tam to ostalo.
Koncom septembre 1991 som sa chystal do lesa na huby a vybral som z poličky už skôr spomínanú knihu. Vypadol z nej ten „zošit“, Otvoril som ho. Písmo v ňom bolo takmer nečitateľné. Ten, kto ho písal, používal niekedy ceruzku, inokedy aj atramentové pero. Ba akoby boli v ňom nejaké krvavé škvrny. Napriek tomu sa mi podarilo rozlúštiť, čo tam bolo napísané. Ten text ma tak zaujal, že som sa rozhodol prepísať ho do digitálnej podoby ešte v textovom editore T602. V zošite bol zapísaný akýsi denník. A keďže som chcel zachovať autenticitu, teda pravdivosť originálu, text som prepísal aj s hrúbkami, ktoré boli zapísané v origináli. Taktiež obrázky som sa snažil hodnoverne prekresliť. A nakoniec dobre, že som to urobil aj kvôli tomu, že zošit sa stratil.
Denník napísal Viliam Končistý. Mal svoje sny. Mnohé sa mu splnili. S veľkou pravdepodobnosťou však jeho posledný sen zostal nezrealizovaný. Zatiaľ.
Myslím, že k tomu, aby sa Viliamov sen uskutočnil je potrebné viac ľudí. Niekto, kto ten denník našiel a odovzdal ho vojakovi. On ten denník priniesol do tohto lesa pod Zbojníckym hradom. Neznámy vojak. Partizán. Určite chcel odovzdať tento denník niekomu, kto Viliama poznal. Vojak prišiel bojovať až tu. Tak ďaleko od rodiny. Neuspel. Bol v tých lesoch postrelený. Zomieral opustený, len so zošitom. Ten pár okamihov pred smrťou, aby ho zachránil, vložil tam, kde ho nikto hľadať nebude. Až po polstoročí som ho našiel ja. A potrebujem pomoc, aby som našiel niekoho, kto mi pomôže.
Albert Einstein napísal v liste Maxovi Bornovi, ktorý bol citovaný v knihe: The Life and Times: „Boh nehrá kocky.“ Všetko má svoju príčinu. Mal pán Edward Lorenz pravdu? Verím že áno. A snáď aj preto otec Milan pomohol zmeniť Viliamov život. Veď jedno slovo, či jedno gesto, to dokáže človeka zmeniť.
Stephen Hawking v roku 2005 na výrok pána Alberta reagoval: „Takže Einstein sa mýlil, keď povedal „Boh nehrá kocky.““ Zvláštne. Dvaja velikáni fyziky a taký rozdiel v názore.
Každý chce mať pravdu. Čo je však pravda? Mnohí ju hľadajú v snoch. Ja som rád, že môžem snívať. Hoc viem, že sen vzbudzujúci napätie, sústredenie pozornosti a očakávania je krásny len dotiaľ, pokiaľ je snom.
Nájde sa teda človek, ktorý by dokázal splniť Viliamov posledný sen? Aký? O tom sa dozviete po prečítaní denníka s názvom: Zem na Antarktíde.
