Našu púť autobusom z Puerto Mott na juhu do Santiaga sme s mojím austrálskym priateľom prerušili v turistickom mestečku Villarica pri jazere, ktorá mala čierny sopečný piesok okolo brehu. V diaľke na západ sme vidieli dymiacu 2540 metrov vysokú sopku s rovnakým menom Villarica. My, dvaja dobrodruhovia, sa predsa musíme priblížiť k “bodu zero” krátera, nie? Ubytovali sme sa v alojamiento El Sol. Bol to taký malý rodinný hotel, kde už bola ubytovaná veľká skupina Brazílčanov, ktorí tam vyrábali suveníry a predávali ich turistom. Na dvore mali priviazané kozliatko, ktoré dokáže (kto to pozná, určite mi to potvrdí) až ľudsky „plakať“.... Nič žalostnejšieho som v živote nepočul. Asi mu bolo smutno za matkou. Ja som si naivne myslel, že je miláčikom tých Brazílčanov. Ako som sa vtedy len mýlil! (Vo Februári majú karneval v Riu, a to je jedno kde na svete Brazílci vegetujú, oslavujú to veselicami a hodmi) Navyše, ja som.....no z krátka ten plač kozliatka mi trhalo srdce, tak kradmo, aby iní nevideli, som nosil pre to kozliatko dobroty ako mrkvu a keksíky a ono si ma “adoptovalo” ako mamu, lebo neskôr, iba keď ma uvidelo, prestalo plakať a sa aj tešilo.
Počasie bolo na výstup nepriaznivé, mraky by kazili výhľad. Večer za tmy tie mraky nad sopkou boli až surrealisticky ožiarené lávou z krátera. Museli sme čakať niekoľko dní na zlepšenie počasia, čo sme využili prípravou, ako študovaním máp, výberom trasy, prípravou výstroja a stretávaním sa s turistami, medzi ktorými sme našli dvoch mladých Nemcov, chlapov ako hory a podobných bláznov, (“tambien locos en la cabeza.. :-)” ) ako my dvaja. Žiadny sprievodca, len my sami gringovia, posadnutí tou sopkou! Tretí deň ešte za tmy nás prebudili Nemci. Nebo bez mrakov! Priaznivá predpoveď počasia, ide sa!
Najali sme jeep, - sopka je nad 20 km od dedinky. Naložili do auta batohy s vodou, jedlom, horolezeckým výstrojom a vyrazili sme. Auto nás viezlo po otrasných koľajach iných vozidiel, korytách potokov, ale aj stuhnutej láve. Sopka občas vybuchuje a na kilometre zaplavuje svoje okolie troskami z svojich útrob.
Pri úpätí, keď už sa ďalej nemohlo, mi srdce padlo do gatí, keď som sa zízal na Villaricu - ten boží trest, čo som si ja, chmuľo, udelil ... Na začiatok cesty - čierne kamene a sopečný popol, už na rovine veľmi únavné, ale na strmej stráni to bola extra námaha. Nuž čo. Ak to nevydržím, sa môžem zgúľať dole, že?
Ledva som stačil za mojimi druhmi. Nič podobného som ešte v živote neskúsil. Držali sme sa pokope a občas aj sadli oddýchnuť si, ale len na chvíľku. Deň je krátky, na výstup sa počíta asi osem hodín. Zatiaľ stačili horolezecké topánky bez krampónov (mačiek), ale ten uhol výstupu začal byť strmší a začali sme liezť po štyroch. Už svitalo a majúc svetlú pleť, sadol som si a natrel som sa silnou vrstvou ochranného krému s UV filtrom a sa snažil dobehnúť mojich druhov. O chvíľu sa chcem pozrieť, koľko je hodín...a hodiniek nikde. Dal som si ich dole počas natierania a zabudol ich. Mali pre mňa sentimentálnu hodnotu, tak som zavolal na druhov povyše, že musím sa pre čosi vrátiť nižšie. Asi sto metrov späť dole, ale kde? Žiadne stopy, samé čierne kamene. Pretraverzoval som približné miesto posledného oddychu. Potil som sa od únavy ako v saune. Po asi desiatich minútach hľadania som pocítil ostré štípanie v očiach. Že by to slnko v tom riedkom vzduchu? Štípanie bolo k nevydržaniu, až som si musel sadnúť, lebo mi odišiel zrak.... No zbohom. Moji druhovia ma nečakali, si asi mysleli, že som sa vzdal. Oni pokračovali a zmizli kdesi hore. Sedím si tam bezmocne s panikou na mysli. Tu ma slepého, strateného asi ťažko nájdu....Vymyl som si oči vodou... a to pomohlo. No jasné!!! Ten pot mi zmyl ten krém z čela do očí!!! O chvíľu na moju úľavu sa mi zrak vrátil a mohol som si znova otvoriť oči. Ako tak sedím, dívam sa na tú krásu pod horou a uvažujem, či sa nemám vzdať, keď zrazu sa čosi zablyšťalo na jednom kameni. Boli to moje stratené chrómové hodinky!!!
To ma vzpružilo a hneď som vedel, že to bolo pre mňa znamenie, aby som pokračoval! Asi po hodine a ďalších 500 metroch hore som sa dostal k okraju snehovej pláne. Sneh to bol, ale šedý až špinavý od popolčeka. Musel som nahodiť mačky a pomáhať si čakanom.
Slnko pražilo a odraz lúčov nezadržali ani okuliare. Pot mi zase zmyl do očí zvyšky toho prekliateho krému, ale už som nepanikáril. Hneď som si to utieral a povymýval, a aj keď som horšie videl, dalo sa to vydržať. Ten sneh bol vlastne špinavý ľad a musel som si do neho kopať schodíky, lebo keby som tam bol padol, tak sa po tej špine šmýkam niekoľko sto metrov dole až ku kamenistej pláni, obalený popolčekom ako rezeň prézlami. Pár sto metrov! Mal som veľký strach. Konečne v blízkosti krátera sa ľad skončil. Asi tá občasná žiara lávy a teplota z podzemia ten sneh roztopila. Už len samé skaly a duté čierne akoby tunely, niektoré aj dva metre v priemere, cez ktoré sa ešte nedávno valila láva. Začal som cítiť aj pach síry. Dúfam, že to teraz
nevybuchne!!?? Konečne uhol výstupu klesol a som sa mohol postaviť a kráčať na plošine, kde sa na skaly usadila akási žltá srieň - sublimovaná síra a po okolí boli porozhadzované kúsky žltej síry. Strčil som si kus síry do kapsy. Blížil som sa k “bodu zero”. Z krátera sa valil jemný priezračný dym a vietor od chrbta ho vial preč, ale sem tam ho zavial aj ku mne a to boli neopísateľné muky pre môj
nos - žiadna šanca na únik. Takto asi vonia v pekle , stál som pri "hrdle diabla" :-) (Spomenul som si aj na vojenčinu, bola by sa zišla plynová maska!) Konečne som mohol nahliadnuť dole do kaldery - obrovského, v priemere asi 200 metrového lievika, kde asi 30 metrov nižšie s jemným hrmotom bublala oranžová láva, občas vypľula kúsky veľké ako tanier až k okraju.
Tak, môj sen sa splnil.... Urobil som zopár “bol som tam” fotiek, pohľad na okolité hory ako aj na pláň smerom k Tichému oceánu a potom mazal preč.
Gravitácia a strach z výbuchu (približne každých desať rokov, celkove usmrtilo asi 350 ľudí) ma výdatne posúrili, takže dole som sa skoro gúľal ako lavína. Dokonca do miesta kde sme sa mali stretnúť, som dorazil prvý a už som ani nelapal po vzduchu, keď sa moji druhovia dotackali a vidiac ma tam už čerstvého s ľútosťou zahlásili: “Steven, škoda, že si to nezvládol.” Ja som len mlčky vytiahol z kapsy ten kus žltej síry a tak nonšalantne s úsmevom poťažkal.
Späť v hotelíku, žiadny plač kozliatka. Na kmeni stromu, kde bolo predtým uviazané ostala iba useknutá šnúra. A vedľa Brazílčania oslavovali karneval.... s fľaškou - darčekom od nás a pizzou a....vraj im kozliatko z ražne ušlo.
My štyria grázli sme však vedeli kam. Určite sa páslo na ďalekej farme.....totiž cestou k sopke, keď ešte celá dedinka spala, sme ju uniesli a pri tej farme som ju naposledy pohladil a so slovami na rozlúčkou “vayas con Dios cabrito” preložil cez plot, kde mali lamy, ovce, a kozy... :-)
